Le Fruit Des Demons► 8. časť

20. ledna 2017 v 16:00 | Perla |  Le Fruit Des Demons
Téma: The Originals/Teen Wolf
Postavy: Lydia Martin, Derek Hale, Kayleen, Klaus Mikaelson, Kol Mikaelson....
Obsah: Bar Le Fruit Des Demons.
Podnik, ktorý od svojho vznikú prekvitá, pretože jeho majiteľkou je upírka s jasnou víziou. Poraziť a zničiť Klausa Mikaelsona. Na to však potrebuje jedného dôležitého spojenca.
Kol Mikaelson, pôvodný, ktorý prišiel o lásku a tým aj o rodinu, sa nezastaví, kým jeho brat nebude trpieť rovnako ako trpí aj on. Avšak ako zničiť niekoho, kto nemá čo stratiť?
Lydia Martin, banshee, si len ťažko zvyká na normálny život bez väzenia, avšak aj bez Malie. Aby zahnala zlé sny, odchádza na vysokú preč od všetkých priateľov, vyrovnať sa s minulosťou. Čo ju tam len čaká, keď si bude na takom divnom mieste pripadať ako doma?
POZN: Poviedka naväzuje na poviedku LE FRUIT DES ANGES
Poznámka autora: Lydia a príchod do Le Fruit Des Demons.




8.časť

Slnko už zapadlo, keď sme sa znova ocitli na ceste uprostred ničoho a mne sa chcelo spať. Boľavé ruky som už nevnímala, páliace rany na krku som ešte zdanlivo vnímala, avšak upíra, ktorý šoféroval, som vnímala každou jednou bunkou vo svojom tele. Netušila som, čo to spôsobilo a prečo som na neho tak reagovala, ale došlo mi, že aj keby som mala stále svoj hlas, nič na jeho postoji by sa nezmenilo. Nenávidel by ma aj tak, kto vie prečo vlastne.
Chcela som toho toľko povedať, vety sa mi drali na jazyk, ale hlasivky odmietali spolupracovať. Musela som mlčať, prvýkrát, keď som nechcela. Nikdy som nepatrila medzi ľudí, ktorí by si zahryzli do jazyka, ale teraz? Bolo to všetko jedno.
Odrazu auto začalo spomaľovať a my sme prešli na nejaké parkovisko za akýmsi pochybným podnikom uprostred ničoho. Naozaj sa chcelo Kolovi zastaviť práve v takejto diere, aby sa uistil, že neutečiem? S ranou na krku a pripútanými rukami by som veľké šance nemala tak či onak.
"Sme na mieste, láska," vypol motor a kľúče si schoval do vrecka. Prešiel po mne pohľadom a sledoval môj zdesený pohľad, nad ktorým sa ani nezastavil.
"Nedívaj sa tak. Keď si na všetko spomenieš, potom ma budeš prosiť, aby som ťa zabil," prehovoril, no jeho slová mi nedávali žiaden význam. Preč stále spomína smrť? Baví ho tá téma?
Rukou mi prešiel po rane a aj keď som sebou mykla, jemu to neprekážalo. Stisol pery a nad niečím sa na chvíľu zamyslel.
"Budem to ľutovať, ale nechcem, aby vedeli, čo sa medzi nami stalo. A keďže nemôžeš rozpráva, bude to naše malé tajomstvo," žmurkol na mňa. "Myslím, že takých chvíľ si užijeme aj viac."
Bez zbytočných slov si zahryzol do zápästia a naklonil ho ku mne, na čo som len vytrieštila oči a chcela sa mu uhnúť, ale on mi nanútil svoju krv. Cítila som tú kovovú chuť na jazyku, musela som ju prehltnúť, inak hrozilo, že by som mu tým ovracala celé auto a to by mi nepoďakoval. Bolo to nechutné, avšak cítila som, ako mi to dodávalo silu a doslova obnovovalo všetky bunky v tele. Aj ruky som mala odrazu silnejšie.
"Tak a je to," odtiahol odo mňa svoju ruku a prezrel si môj krk, ktorý keď som zazrela v zrkadle, bol ako nový.
Mala som toľko otázok a tušila som, že keď raz prejdem tými dverami, nikdy nich nevyjdem. Niečo vo mne zažívalo akýsi druh deja vu, na ktorý som si však mala pamätať, ale ja som to nedokázala.
"Vitaj v tvojom novom domove," povzdychol si pôvodný a naklonil sa ku mne, aby mi dal dole putá. Ja som však nemala v pláne stať sa väzňom niekoho ďalšieho. Jeden únos mi do konca môjho života bohato stačil. Práve preto som urobila to prvé, čo mi prišlo na um a vo chvíli, keď pretrhol svojou silou pás, ktorý ma držal, som chytila jeho striebornú časť do rúk a celou svojou silou mu to zabodla do krku.
Netušila, kde sa to vo mne vzalo, ale niečo vo mne mi vravelo, že to tam vždy bolo. Na nič ďalšie som nečakala a behom sekundy som vyskočila z auta na nohy, utekajúc kade ľahšie. Po ceste som však kvôli obzeraniu sa narazila do akejsi tabule, z ktorej som len silným kopnutím dostala drevenú nôžku. Na útok mi to ale stačilo. O svoj život budem bojovať, nevzdám sa len tak.
"Mrcha!" počula som Kolove nadávky a videla, ako z podniku vyšli ďalší muži, ktorých ale zastavil jedným dvihnutím ruky.
"Mám to. Tú malú tam dostanem aj sám," zavrčal a pozrel na mňa. Ja som len nasucho preglgla a aj keď môj sa môj mozog pokúšal generovať plán úniku, žiadnu šancu som proti nemu nemala. Kto som vlastne bola v porovnaní s ním? Pozrela som na svoj "zbraň" a pevnejšie u zovrela v ruke. Tentoraz sa ma ale nezmocnil len pocit deja vu, pred sebou som jasne rozoznávala svoje vlastné spomienky.
"Nechaj ma!" zvreskla som z plných pľúc a kopla ho s opätkami do brucha tak, že jeden opätok ostal v ňom. Keď som sa pozviechala na kolená, udrel ma po tvári tak silno, až som odletela dozadu.
"Mrcha jedna malá!" štval sa.
Udrela som si hlavu o stolík, ktorý nebol veľmi pevný a povolil. Na zem dopadli jeho časti, medzi ktorými bol aj celkom ostro vyzerajúca drevená časť. Mohla by som ju rátať za kôl? No veď uvidíme!
Schytila som ju do ruky práve včas, pretože už ma znova ťahal k sebe. Nohy mi uväznil pod sebou a videla som jeho tvár, ako sa na mňa usmieva. Ten slizký úsmev... fuj!
"Si moja, kvietok," zapriadol a sklonil sa ku mne. Presne v chvíli, keď som mu ja zabodla tú obrovskú triesku zo stola do srdca. Celou svojou silou a trasúce ruky som si nevšímala. Dôležitá bola aj tak len jedna vec.
Moje prežitie. Nie jeho.
"Čo si..." hlesol, keď mu došlo, o čom sa pokúsila.
Okamžite som si vyslobodila nohy a zaspätkovala dozadu, aj napriek tomu, že ma pravý členok bolel. Stále som mala dosť síl sledovať upírovi tvár, ktorá postupne kamenela, až kým nepadol mŕtvy k zemi.
Bol mŕtvy. Zabila som ho.
Počula som už o ľuďoch, ktorým sa spomienky vrátili v kritických chvíľach, tiež vtedy, keď boli tesne pred smrťou, ale dúfala som, že to nie je môj prípad. Chcela som tomu veriť, pretože inak... inak by som nemala prečo bojovať. Ja som však netúžila zomrieť, nie teraz, keď som konečne chcela začať nový život.
"Myslíš si, že si bojovníčka?" odpľul si Kol a pomaly sa blížil do tesnej blízkosti, zatiaľ čo ja som len ďalej cúvala. "Malia bola pravá bojovníčka, ty jej nesiahaš ani po päty. Uvidíme či si sa d nej niečomu priučila."
Než som mohla spracovať to, čo mi povedal, zaútočil a jedným rýchlym ťahom ma odhodil aspoň tri metre dozadu. Nepoužil však svoju celú silu, to mi bolo jasné, inak by som ležala asi pri najbližšom meste, ak nie v ňom. Rýchlo som sa ale postavila na nohy a keď na mňa chcel zaútočiť tentoraz, zabodla som mu kolík do stehne a opätkom zapichla do nohy. Druhý som si len odlomila z topánky, pripravená zabodnúť mu to do krku, keď v tom mnou prešla ďalšia vlna spomienok.
"Hej! Hej, ty! Stoj!" zakričal za mnou akýsi ženský hlas.
V sekunde sa ocitla predo mnou akási čiernovláska a chcela ma zadržať. Namiesto toho som jej v priebehu mihu oka zabodla jeden z mojim kolov priamo do srdca. Cítila som, ako sa mi žilami valí adrenalín a videla som, ako predo mnou klesá na kolená a následne už len poslednýkrát vydýchla. Akoby ten vzduch vôbec k životu potrebovala!
Na konci chodby som videla výťah, tak som len rýchlo vybrala kôl z tej mŕtvoly a rozbehla sa tam. No keď som k nemu došla, čakalo ma prekvapenie. Veľké prekvapenie.
Dvere sa totiž otvorili a ja som sa ocitla zoči voči diablovi.
Bol to síce len okamih, no aj ten stačil, aby Kol využil moju nepozornosť, a vo chvíli, keď som mu zabodla môj opätok do krku, ten druhý poputoval do môjho ramena. Okamžite som začala cúvať, uvedomujúc i pálčivú bolesť, ktorá ma ochromila. Nie ale tak ako spomienka na oči muža stojaceho vo výťahu a môj strach, ktorý som pred ním mala.
Pôvodný predo mnou padol na kolená. Očividne stratil priveľa krvi a tak nedokázal fungovať tak rýchlo, ako si to na začiatku myslel. Ako dobre, že som nemohla kričať, inak by som asi ohlučila celé toto bohom zabudnuté miesto, takú bolesť som zažívala.
So všetkým seba odhodlaním, ktoré som našla, som si vytrhla opätok z ramena a snažila sa zastaviť krvácanie. Videla som, ako na to ale zareagovali muži spred baru, ktorí nás vo chvíli obkľúčili, ich oči celé čierne.
Všetci to boli upíri, rovnako ako ten predo mnou. Neboli ale hybridi ako Derek, on bol výnimočný a nikdy by mi neublížil.
Nutkanie vrieskať bolo silné, ale nič sa nestalo. Len som stála, obklopená mužmi prahnúcimi po mojej krvi, čakajúc, kedy ma strata krvi natoľko oslabí, až upadnem do sladkej čierňavy. Nič ale neprichádzalo, jedine tak ktosi vykročil spomedzi zástupu upírov.
Opätky, dlhé nohy a jasne červené šaty priam vynikali na blondíne, ktorej oči na mňa hneď vrhli spaľujúci pohľad. Sledujúc ranu na mojom ramene sa usmiala, no pri pohľade na upíra v bezvedomí len znudene pretočila očami.
"Niekto sa nechal znova nachytať," vydýchla a kývla svojim mužom, aby ho vzali dovnútra. Niektorí sa pobrali preč, iní ostali, dávajúc si na mňa pozor.
"Ani nevieš, ako som sa na naše stretnutie tešila, Lydia," žiarivo sa usmiala a hoci som dúfala, že znova pocítim nejaké deja vu či spomienku na túto osobu, nič neprichádzalo. Videla som ju po prvýkrát v živote.
"Možno si prekvapila Kola, ale proti mojim mužom nemáš najmenšiu šancu," pokračovala odľahčene, až by si jeden myslel, že išlo o priateľskú návštevu. Ja som ale vedela, že táto žena bude všetko len nie priateľ.
Niečo mi napovedalo, že ona bude mojou záhubou.

PREDCHÁDZAJÚCA/ NASLEDUJÚCA
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ┼Nemessis mor Morticie ┼ ┼Nemessis mor Morticie ┼ | Web | 22. ledna 2017 v 5:05 | Reagovat

úžasné

2 Ivina Ivina | 22. ledna 2017 v 18:37 | Reagovat

Lýdia sa nevzdáva len tak, jej prívaly spomienok sa mi veľmi páčili :D :-D

3 Perla Perla | Web | 22. ledna 2017 v 23:25 | Reagovat

[1]: Ďakujem

[2]: Onedlho možno prídu aj iné spomienky. :-D

4 ┼ Nemessis Rio Kurumi┼ ┼ Nemessis Rio Kurumi┼ | Web | 26. ledna 2017 v 8:14 | Reagovat

[3]: nemáš za co

5 Luce Large Luce Large | Web | 29. ledna 2017 v 20:25 | Reagovat

Teším sa na ďalšiu kapitolu O_O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama