Le Fruit Des Demons► 3. časť

25. listopadu 2016 v 18:24 | Perla |  Le Fruit Des Demons
Téma: The Originals/Teen Wolf
Postavy: Lydia Martin, Derek Hale, Kayleen, Klaus Mikaelson, Kol Mikaelson....
Obsah: Bar Le Fruit Des Demons.
Podnik, ktorý od svojho vznikú prekvitá, pretože jeho majiteľkou je upírka s jasnou víziou. Poraziť a zničiť Klausa Mikaelsona. Na to však potrebuje jedného dôležitého spojenca.
Kol Mikaelson, pôvodný, ktorý prišiel o lásku a tým aj o rodinu, sa nezastaví, kým jeho brat nebude trpieť rovnako ako trpí aj on. Avšak ako zničiť niekoho, kto nemá čo stratiť?
Lydia Martin, banshee, si len ťažko zvyká na normálny život bez väzenia, avšak aj bez Malie. Aby zahnala zlé sny, odchádza na vysokú preč od všetkých priateľov, vyrovnať sa s minulosťou. Čo ju tam len čaká, keď si bude na takom divnom mieste pripadať ako doma?
POZN: Poviedka naväzuje na poviedku LE FRUIT DES ANGES
Poznámka autora: Pravda o Derekovi je len jednou z prekážok, ktorým musí Lydia čeliť. A niektoré sú horšie ako ostatné...



3.časť

"Lydia! No tak, Lydia otvor tie dvere!" búchal Derek na dvere od kúpeľne už asi po stý raz, ja som ale aj tak neotvorila. Neodvážila som sa. Nedokázala som sa na neho ani pozrieť. Len som naďalej mlčky sedela na chladnej podlahe, potláčajúc vzlyky, ktoré sa mi drali z hrdla.
Ako som si mohla nič nevšimnúť? Ako som mohla zanedbať fakt, že jeho ešte väčšia sila, rýchlosť a menšia únava musia mať niečo spoločné s tým, čo sa mi stalo? Prečo som si len myslela, že za to všetko môže jeho ďalší vývin? Ako som mohla byť taká naivná?
Otázky sami odrazu hrnuli hlavou jedna za druhou a ja som na ne nedokázala nájsť odpoveď, pretože aj keď som sa snažila loviť v pamäti a nájsť ten moment, kedy sa to všetko zmenilo, na nič som si nedokázala jasne spomenúť. Jediné, čo som videla, boli jeho silné ruky, ktoré ma brali do náruče a tmavá silueta, ktorá sa hýbala v pozadí. Ako mi mohla doteraz unikať? Zabudla som na to alebo sa len snažila nemyslieť? Bol to on? Muž z mojich snov?
Oprela som si hlavu o stenu a pridržala si ruky na spánkoch. Všade som odrazu počula toľko zvukov, hlasov, ktoré na mňa kričali a volali ma k sebe, až to bolo nemožné ustať. K tomu všetkému ešte Derek, ktorý sa nevzdával a stále na mňa volal.
"Lydia, pomôž mu!" kričali na mňa akési hlasy v mojej hlave a ja som im nerozumela. Pomôcť komu? Derekovi? "Zachráň ho!" Intenzita ich kriku sa len neustále zvyšovala a ja som to nemohla vydržať.
Postavila som sa na nohy a pevne sa chytila umývadla. Tvár som mala celú spotenú a premáhala som sa, aby som ostala pokojná. Nemohla som, pretože v zrkadle sa niečo začalo formovať. Tvár, ktorá bola síce rozmazaná, no ja som aj tak videla ženské obrysy.
"Znič to! Lydia, zachráň ho!" kričali na mňa hlasy v mojej hlave a zabodávali sa mi do mysle, až som to neudržala a vykríkla.
Všetko naokolo sa začalo rozbíjať. Ako prvé vypadlo svetlo, ktoré ma nechalo v úplnej tme a ako stupňoval môj krik, tak sa pomaly rozbíjalo zrkadlo predo mnou a tvár v ňom sa strácala. Odskočila som od črepín, ktoré popadali na zem, ale nakoľko som nedávala pozor, aj tak som skončila na zemi.
Naraz to ustalo. Nutkanie vrieskať bolo preč, no pocit bezpečia ho rozhodne nevystriedal. Len bolesť. Bolesť a zrada, ktorá ma celú naplnila. Ako mi niečo také mohol Derek urobiť? Zatajiť predo mnou, že nie som jediná, ktorá má problémy? Vedel niečo, čo ja nie?
Vtom sa však prudko otvorili dvere a stál v nich sám Derek Hale, ktorého oči spočinuli okamžite na mne.
"Lydia!" vykríkol, no keď si ma pozorne obzrel, ustal v pohybe a nevydal ani hláska. Povedala by som, že do istoty ani nedýchal.
Ja som si však len utrela slzy a postavila sa na nohy, opatrne, aby som sa neporezala, nakoľko som jasne videla, čo s ním krv robí.
"Čo všetko si mi zatajil, Hale?" spýtala som sa ľadovým hlasom, pretože to, čo sa prednedávnom odohralo, to nemohla byť náhoda. Hlasy, obrazy, on... všetko do seba muselo nejako zapadnúť, na mne však bolo prísť na to, ako.
"Lydia, nie je to tak, ako to vyzerá."
"Naozaj?" šepla som, vybavujúc si znova tie obrazy v hlave. "Mne to príde, že je to ešte horšie, než to vyzerá," urobila som krok dopredu a potom ďalší. Chcela som okolo neho prejsť a on ma nechal. Ani sa ma nedotkol, len sa uhol na stranu.
"Nechaj ma to vysvetliť," nasledoval ma, ale na lži som náladu nemala. Tie nech si nechá pre iných, ja som si toho odskákala už dosť.
Zbehla som po schodoch, ktoré som brala po dvoch a prešla priamo k svojej skrinke, ktorú mi pridelil, aby som sa tam zložila, nakoľko za posledné dva mesiace som u neho trávila skoro každú noc... teda, každú.
Začala som si vyhadzovať veci zo skrine a baliť ich do tašky. Musela som odísť. Potrebovala som odísť, preč od neho, ďaleko od problémov a hlavne niekde, kde by mi aspoň na chvíľu dali tie hlasy pokoj.
Choď tam. Ozývalo sa mi stále v hlave, ale ja som nerozumela, kde to je a čo ma tam má čakať. Odkiaľ ale nabrali moje hlasy schopnosť hovoriť tak jasne, tak zreteľne, až sa mi zdalo, že ku mne prehovára iná osoba?
"Lydia, čo to robíš?" Derek stál v sekunde za mnou, až som sa zľakla a poskočila. Neotočila som sa k nemu, pretože ak by som to urobila, bojovala by som s nutkaním vraziť mu jedno. Niečo mi v hlave však vravelo, že som už urobila aj viac ako len to.
"Odchádzam, nie je to očividné?!" zamrmlala som naštvane a pokračovala v činnosti, kým mi on nechytil ruku a zabránil mi hodiť si do tašky ďalšie šaty.
Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila sa upokojiť. Nešlo to. Behom sekundy som sa zvrtla a ocitla sa mu tvárou v tvár.
"Pusti ma!" zasipela som otrávene, dúfajúc, že môj pohľad povie všetko, čo nedokázalo vyjsť z mojich úst.
"Prosím ťa, Lydia," hlesol. "Daj mi šancu..."
"Nie!" trvala som na svojom. "Čo mi povieš? Znova ďalšiu lož? Ako za posledné dva mesiace?! Bola vôbec niečo z tej rozprávky pravda?"
"Neklamal by som ti," preglgol a pohľad mi opätoval. "Našiel som ťa, ale neskoro..."
"Si upír," prerušila som ho. Nebola to otázka, len strohé konštatovanie. Čo iné mi ostávalo, keď on sa naozaj nemal k vysvetľovaniu?
"Som hybrid," vydýchol po chvíli ticha, ktoré medzi nami zavládlo. Nechápavo som na neho pozrela a vytrieštila oči.
"Hybrid?" nerozumela som. "Takže si... aj upír... aj vlkolak?" Hlas mi zlyhal na plnej čiare. On len prikývol a hlavu sklonil dole.
"Upír, ktorý... ktorý ťa väznil... on..." videla som, ako hľadá správne slová, aj keď na mňa ešte stále nepozrel. "Prekukol, o čo mi ide a urobil zo mňa toto. Otroka vlastnej túžby po krvi, s väčšou silou, než akú by som mal."
"Prečo si mi to nepovedal?" rozmýšľala som. Bola moja reakcia to, čoho sa bál? Myslel si, že nebudem schopná prijať ho takéhoto, akým sa stal?
"Čo som ti mal povedať?" zasmial sa a konečne ku mne dvihol zrak. "Zaujímalo by ťa, že som sa stal krvilačnou beštiou, ktorá na prežitie potrebuje krv?" pozdvihol obočie, nesmial sa.
"Minimálne to, že si stretol toho, kto ma uväznil." Moja nálada znova klesla pod bod mrazu a než by to čakal, vyvliekla som sa z jeho zovretia a dokončila balenie.
"Nemôžeš odtiaľto odísť, Lydia," prehovoril, keď som chcela vykročiť s taškou v ruke. Vytočene som sa k nemu otočila.
"Prečo nie, Derek? Mám tu s tebou ostať a uvažovať, čo sa stane, keď sa porežem pri holení nôh? Alebo čo spravíš, ak ťa nabudúce vytočím? Nie, ďakujem," odfrkla som. "Myslím si, že to, čo potrebujem, je pokoj a ticho. Neverím ti nič z toho, čo si mi povedal," krútila som hlavou.
"Ničomu nerozumieš!" namietol. "Keby som mohol..." zahryzol si do jazyka. "Daj mi šancu, prosím ťa!"
"Nie!" trvala som na svojom neoblomne. Cesty späť už nebolo a ja som nebola žiadna bábika, ktorej povie len to, čo jej neublíži. Tých vecí už bolo dosť.
Otočila som sa na odchod, keď v tom som pocítila taký prudký nával úzkosti a bolesti, až mi taška padla na zem a ja som klesla na kolená, kričiac z plných pľúc.
"Pomôž mu!" vrieskali po mne hlasy, ktoré ale v mojom vlastnom kriku úplne zanikli. Cítila som obrovskú bolesť v oblasti brucha a srdca, ktorú som len tak nedokázala ignorovať.
"Zomrie!" neprestávala sa so mnou zahrávať moja myseľ.
"Lydia!" pribehol ku mne Derek a dotkol sa ma, čo rozhodne nemal robiť.
"Tak dosť!" zvreskla som tentoraz ja a energia, ktorú som v sebe potláčala sa vydrala na povrch, môj hlas sa začal tvarovať do prstencov, ktoré vychádzali z môjho vnútra a odhodili Dereka naprieč jeho bytom.
Znova ticho. To slastné ticho, tá známa bolesť. Nič, len dve vnemy, ktoré som tak dobre poznala a dokázala privítať, pretože to znamenalo, že vojna sa skončila. Na teraz.
Vstala som, úplne neschopná slova, no predsa s toľkými otázkami. Nie, bola len jedna. Jedna jediná.
"Kto je Klaus?" šepla som do priestoru medzi mnou a hybridom.



***
Lydia má záchvaty, ktorým sama nerozumie. Prihovárajú sa jej hlasy, ktorým sama nerozumie. Čo myslíte, s kým to súvisí? A koho by ste chceli vidieť v ďalšej kapitole? Som zvedavá na vaše komentáre. :)
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ivina Ivina | 25. listopadu 2016 v 21:02 | Reagovat

Bomba, vedela som ze si Lydia spomenie na Klausa napriek vsetkemu :D a rozhodne by bolo ma case nahladnut co robi nas Klaus :)

2 Perla Perla | Web | 25. listopadu 2016 v 23:15 | Reagovat

[1]: Náhľad na Klausa? Zaujímavý nápad... :-D  :-D Uvidíme, možno by sa už niekde mohol mihnúť... :-P Tak a či si Lydia spomenie na ostatné okolnosti, ťažko povedať, nakoľko to, čo ovplyvnil Klaus... povedzme, že toho nebolo málo. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama