Le Fruit Des Demons► 1. časť

11. listopadu 2016 v 16:00 | Perla |  Le Fruit Des Demons
Téma: The Originals/Teen Wolf
Postavy: Lydia Martin, Derek Hale, Klaus Mikaelson, Kol Mikaelson....
Obsah: Bar Le Fruit Des Demons.
Podnik, ktorý od svojho vznikú prekvitá, pretože jeho majiteľkou je upírka s jasnou víziou. Poraziť a zničiť Klausa Mikaelsona. Na to však potrebuje jedného dôležitého spojenca.
Kol Mikaelson, pôvodný, ktorý prišiel o lásku a tým aj o rodinu, sa nezastaví, kým jeho brat nebude trpieť rovnako ako trpí aj on. Avšak ako zničiť niekoho, kto nemá čo stratiť?
Lydia Martin, banshee, si len ťažko zvyká na normálny život bez väzenia, avšak aj bez Malie. Aby zahnala zlé sny, odchádza na vysokú preč od všetkých priateľov, vyrovnať sa s minulosťou. Čo ju tam len čaká, keď si bude na takom divnom mieste pripadať ako doma?
POZN: Poviedka naväzuje na poviedku LE FRUIT DES ANGES
Poznámka autora: Lydia ani Klaus sa svojho šťastného konca nedočkali. Medzitým však povstali sily, ktoré ich chcú od seba udržať čo najďalej. Tak ako sa popasujú so všetkými prekážkami v tejto sérii?
Úvodku mám od mojej skvelej Tew*. <3



1.časť

Utekala som ako mi len nohy stačili, aby som sa zachránila. Snažila som sa dať z seba to najlepšie, na svoje schopnosti som ani nepomyslela. Nestihla by som predsa ani otvoriť ústa, už by som bola mŕtva. Mojou jedinou šancou bolo teda utekať, aj keď... malo to vôbec zmysel? Bol predsa rýchlejší ako ja. Ako je teda možné, že ma ešte nedobehol? Zahrával sa so mnou? Chcel, aby som sa aspoň na chvíľu cítila ako víťaz? Bola to pre neho len hra? Jasné, blbá otázka. Čo iné by to pre neho bolo?
Vedela som, že som prišla na koniec cesty. Nemusela som sa obhliadať do pravda ani doľava a aj tak som to vedela. Túto chvíľu som totiž prežila už presne šesťdesiatjeden krát, ak nerátam dnešnú noc. Vždy to končí rovnako.
"Tu je moje dievča," zasmeje sa niekto spoza mňa a skôr, ako sa otočím, sa vrhne na môj krk. Zahryzne sa doň akoby som bola jeho hlavný chod a dezert v jednom. Vysáva zo mňa život, teší sa z toho a moje zápasenie si nevšíma. Chce, aby som zomrela. A ja zomriem. Ako každú noc.
Prudko som sa trhla na posteli a posadila sa do noci. Nie vo svojom dome, nie vo svojej posteli, no aj tak s rovnakým snom ako vždy. Vari to nikdy neskončí? Je toto môj údel? Posttraumatický stres alebo čo?
Načiahla som sa po servítku, aby som si utrela pot z čela aj z krku, avšak žiadnu som nenašla. Namiesto toho som si všimla, ako sa mi trasie ruka, tak som ju len stiahla k sebe, aby som sa upokojila. Rýchlo som sa pozrela vedľa seba na spiaceho muža, stisla pery, a vstala z postele. Nemohla som ho budiť. Nie pre moje zlé sny. Tie sú mojím problémom.
Opatrne, aby som do ničoho nebuchla, som prešla k obrovskému oknu a zadívala sa na nočné mesto. Bolo krásne. Pokojné a hlavne... zahalené tmou, rovnako ako moja pamäť. Mesto sa však raz zobudí do svetla, ja nie. Ja ostanem vždy stratená, až dokým sa nepohnem ďalej a nezabudnem na to, čo bolo. Ale ako to mám, do čerta, dokázať, keď všetko, čo je navôkol mňa, mi pripomína, že sa to stalo? Že ma uniesli akýsi upíri a ukázali mi úplne iný svet? Svet plný krutosti, násilia a smrti?! Ako mám zabudnúť na to?!
"Nič sa nezmenilo?" ozvalo sa odrazu spoza mňa, až som poskočila na mieste a oblial ma studený pot. Behom sekundy som sa otočila, čeliac brunetovi len v nohaviciach od pyžama.
"Je jedno, kde som, moje nočné mory ma prenasledujú všade, Derek," priznala som mu a pevne mu hľadela do očí.
"Dnes si ale nekričala," reagoval skôr, ako som stihla pokračovať. Zdalo sa mu, že sa to lepší?
"Už nemám síl," pokrútila som hlavou a otočila sa mu chrbtom. V očiach ma štípali slzy, ktoré on rozhodne nemusel vidieť. Za posledné dva mesiace si ich užil viac ako dosť. On jediný vie, čo sa so mnou deje. Ostatní si musia myslieť, že spolu niečo máme, ale jediné, čo medzi nami je, je fakt, že mi pomáha, aby si o mňa nerobilo strach viac ľudí, než je potrebných. Na začiatku som ho síce odmietala, ale potom, čo som skoro skočila doma z okna, aby som ušla upírovi, vzal ma k sebe, aby ma udržal mimo nebezpečenstva.
"Aký to má zmysel? Všetko mi pripomína to, čo sa stalo. Priatelia na mňa hľadia ako na krehkú bábiku, ktorá sa každú chvíľu zosype, ak sa jej niečo spýtajú, mama každú noc kontroluje, či v izbe niekto je a či som nezmizla... a čo robím ja? Utekám z domu a zatváram sa pred priateľmi..." potiahla som nosom.
"To, čím si si prešla, by zmenilo každého," vyhlásil. "Je samozrejmé, že potrebuješ čas. Povedal som ti, že ti pomôžem vo všetkom. Je to to jediné, čo pre teba môžem urobiť..."
Mala som toľko otázok, no obávala som sa ich vysloviť. Znamenali by len návrat k minulosti, v ktorej som sa už viac šprtať nechcela. Bolesti som mala viac ako dosť.
"Prečo to robíš, Derek?" otočila som prudko k nemu. "Prečo mi pomáhaš a chrániš ma?" prižmúrila som oči a prešla bližšie.
"Niekomu som to sľúbil," šepol takmer nečujne, ale mne to neuniklo. Na jeho odpoveď som totiž dosť dlho čakala. Ale nerozumela jej. Komu sľúbil, že ma ochráni? Kedy?
"Keď si týždeň neprehovorila ani slovo, prišiel som v noci do tvojho domu a videl ťa, ako sa snažíš nezaspať. Keď sa ti to ale nepodarilo, mala si nočné mory. Rozhrýzla si si celú peru, len aby si nekričala a ja som si uvedomil.... je to moja vina. Mal som ťa zachrániť skôr," priznal, hľadiac niekam do neznáma. Asi najdlhší rozhovor, ktorý som s ním za poslednú dobu viedla.
"Uvedomuješ si, že si si práve pripustil zlyhanie?" pozdvihla som obočie.
"Áno, pretože keby som na nič nečakal, mohlo byť všetko inak."
Vedela som, kam tým mieri. K Malii. Nikdy som sa nedozvedela, či sa jej podarilo ujsť alebo nie a hoci moja myseľ chcela veriť, že je niekde inde, moje srdce sa o ňu ešte stále strachovalo. Čo už, byť banshee pre mňa nikdy nebolo jednoduchým.
"Istotne je v poriadku," snažila som sa presvedčiť nielen jeho, no aj seba. "Cítila by som, keby jej niečo bolo. Možno sa len dáva dohromady," povzdychla som si, "tak ako by to bodlo aj mne. Preč od všetkých..."
"Naozaj by si odišla? Od priateľov, od rodiny?" pozdvihol obočie vlkolak a pozorne ma sledoval. Netušila som, kam tým mieri, ale rozhodne som sa nad tým nechcela pozastavovať. Naozaj si myslí, že ma tu niečo drží? Od kedy som prišla, mám pocit, že je to úplne cudzie mesto, v ktorom som sa ocitla. Tak ako mi môže vyčítať, že chcem odísť? Ničomu predsa nerozumie!
"Áno," hlesla som slabo. "Možno by mi to len pomohlo. Nikdy nezačnem odznova, kým tu bude minulosť, ktorú mi všetci neustále pripomínajú. Nie slovami, ale pohľadmi."
Derek mlčal. Vedel, o čom hovorím a vedel, že ani on nie je od nášho návratu tým istým. Videla som, že sa s ním niečo deje a aj keď som mu o tom nikdy nepovedala, rozhodne som bola pripravená byť tu pre neho, keď ma bude potrebovať. On tu bol pre mňa a aj keď si len málokedy odpustil svoje uštipačné komentáre, bol asi jedinou osobou, ktorú som mala. Kto vie prečo?
"Musíš tomu dať čas. Spoločne niečo vymyslíme," navrhol a pokúsil sa o úsmev, viac-menej neúspešne. Teda... aspoň ja som mu to neuverila.
"Koľko času?" vybehla som na neho. "Dva mesiace, Derek! Presne šesťdesiatdva krát som sa nevyspala a ty mi vravíš, že to, čo potrebujem je čas?! Myslíš, že vydržím ešte mesiac?" vybuchla som. "Ja takto nechcem žiť! Chcem si ľahnúť a nevnímať tie zlé veci naokolo. Chcem vedieť, že pri mne niekto je, no nie aby ma zabil!" kričala som ako zmyslov zbavená a neuvedomila som si, že som nechala slzy, aby sa mi kotúľali po tvári. Bola som vytočená a smutná a zároveň... cítila som sa prázdno. Ako dlho to je od doby, keď som ešte niečo cítila?
Hale ku mne podišiel bližšie a vystrel ruku k mojej tvári. Tesne predtým, než by mi utrel slzy, sa ale zháčil a položil ruku späť k telu. Zaťal ich do pästí.
"Lydia," precedil moje meno pomedzi zuby, akoby mi chcel niečo povedať, no nemohol. Ja som však už nechcela nič počuť. Slová mi nepomáhali. Teraz som už mala len jedinú možnosť.
Dvihla som ruky k Derekovi a objala ho okolo krku. So slzami v očiach som na neho pozrela.
"Prosím, pomôž mi zabudnúť," žiadala som, aj keď to bolo pod moju úroveň. Bol však mojou poslednou šancou a kto vie... mohla som klesnúť ešte hlbšie.
"To nemyslíš vážne," zarazene mi hľadel do očí. "Nemôžem, Lydia..." preglgol a vykrútil sa mi. Prešiel hlbšie do izby, ďalej odo mňa.
"Zbláznila si sa?" otočil sa odrazu ku mne. "Vieš, čo odo mňa žiadaš? Čo chceš urobiť?" kontroloval mi, akoby som sa práve chystala predať obličku.
"Nič, čo by som neskôr ľutovala," prehovorila som potichu a zišla od okien. Bolo to trápne, takto mu to priamo povedať. Jasné, čo iné som čakala? Súhlas?
"Máš aj iné možnosti..." presviedčal ma.
"Ty si bol jedinou," ušlo mi a neuvedomila som si, že som to povedala nahlas, až keď sa to stalo. Vtedy už ale bolo neskoro brať niečo späť. To sa už nedalo.
Zahryzla som si do pery a sledovala bruneta, ktorý stál na mieste ako socha.
"Toto nedopadne dobre," zamrmlal a behom chvíle ku mne podišiel. Skôr, ako som vôbec stihla zareagovať jeho pohyb, pocítila som jeho pery na mojich. Nezachádzal so mnou nežne, to nie. Bol nástojčivý a jeho dotyk ma ešte viac rozpálil, než som čakala. Ruky som mu vplietla do vlasov a nohy si obtočila okolo jeho pásu. Behom sekundy ma preniesol na posteľ, kde ma zaľahol celou váhou svojho tela, nespúšťajúc svoje pery z mojich.
Keď to nečakal, pretočila som nás a posadila sa na neho. S úsmevom som mu prešla perami po obnaženej hrudi, ktorú som toľko krát videla, ale ešte nikdy tak dobre nepreskúmala. Mala som v láne si to poriadne vychutnať, nakoľko to bol jediný spôsob, ako na všetko zabudnúť.
Ako náhle som prišla nakoniec svojej cesty, Derek nás znova otočil a rukami prešiel pod moju košieľku. Opatrne mi ju vyzliekol, akoby sa bál, že mi tým môže ublížiť. Ja som však žiadnu jemnosť nechcela. Nebola som bábika. Už viac nie.
Čím dlhšie som necítila jeho dotyk, tým viac som po ňom bažila a keď sa ku mne znova naklonil, vyštartovala som po ňom. Nebránil sa, rukou si ma chytil za líce a zotrval v našom spojení. Keď som sa ale začala dobíjať do jeho úst, zaprotestoval a zahryzol mi do pery. Jemne, no aj tak som na jazyku pocítila chuť krvi. On očividne tiež, pretože sa odo mňa hneď odtiahol.
"Do čerta," hlesol a už bol na nohách. Netušila som, odkiaľ nabral tú rýchlosť, ale rozhodne som jednu peru nepovažovala za takú zlú vec. Očividne ma chcel tak, ako som ho ja potrebovala.
"Lydia," prehovoril sťažka a už bol pri stole. "Mala... mala by si si ísť opláchnuť ústa." Nebol vo svojej koži.
"Deje sa niečo?" nerozumela som. Rýchlo som sa postavila a utrela si peru. Nebolo to nič hrozné, len trochu krvi. "Som v poriadku."
Vlkolak na mňa nepozrel. Pevne zvieral stôl, akoby sa bál, že bez neho spadne. Ja som sa skôr ale bála, že ho takýmto tlakom zlomí. Nebolo by to nič prekvapujúce. Od kedy sme sa vrátili, Derek mi pripadal o niečo silnejší ako dovtedy. Možno ho tie udalosti poznačili tiež, zmenili ho.
"Lydia, choď hore," zopakoval, ale ja som nemala v pláne niekam ísť. Namiesto schodov som vyštartovala k nemu a vystrela k nemu ruku, aby sa na mňa otočil.
"Prosím ťa, nepovedz mi, že ti vadí taká..." nestihla som dokončiť, pretože skôr, než som sa ho čo i len dotkla, bol na druhom konci bytu on. A t som ho ani poriadne nevidela. Niečo také nebolo normálne.
"Choď hore, Lydia!" okríkol ma a možno bola tma, jeho tmavé oči by som si všimla hocikde. Mali svietiť jasnou modrou farbou, nie čierno-červenou, akou svietili. Adrenalín sa mi nahrnul do krvi. Nasucho som preglgla.
"Derek..." šepla som a behom chvíle vybehla hore. Schody som brala po dvoch. Veď čo ak by si to rozmyslel? Mala by som šancu nejako mu ujsť? Je to on, kto ma naháňa v snoch?

 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ivina Ivina | 12. listopadu 2016 v 13:40 | Reagovat

Konečne nová časť, no Lydia si ťazko zvyká čo nie je prekvapujúce. Som zvedavá ako sa s tým vyrovnáva Klaus a čo robí ich nepriateľ :D

2 Perla Perla | Web | 12. listopadu 2016 v 18:13 | Reagovat

[1]: Lydia si vskutku prechádza ďalším "peklom", no môžem povedať, že v ďalšej kapitole sa pozrieme na ich nepriateľa a na to, čo robí. :-D Teda, robia, keďže teraz nie je len jeden. :-P

3 Wer Wer | 16. listopadu 2016 v 21:57 | Reagovat

Musím sa niekedy dokopať k tomu, aby som dočítala aj 1.sériu a potom začala s touto. Som zvedavá ako si si poradila po Maliinej smrti s Kolom, Klausom a tým všetkým. Škoda, že tento príbeh nie je aktualizovaný na wattpade, tam by som si našla viac času a príležitosti dočítať ten záver. A tiež musím pochváliť layout (aj keď netuším, kto je tá postava - mala by som? možno mi len vyfučala z hlavy, veď je to dávno, akoby 100 rokov, čo sme spolu písali :D )

4 Perla Perla | Web | 22. listopadu 2016 v 16:21 | Reagovat

[3]: Čo sa týka konca, ja som mala uloženú jednu našu konverzáciu, podľa ktorej som sa viac-menej zariadila. :D :D A hej no... postava čo je na layoute... dá sa povedať, že ju poznáš, keďže sme sa o nej neraz rozprávali, ale hej, bolo to už minimálne 100 rokov drahá :-D  :-P Ale krásne staré časy...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama