Memories ► 2/3

7. února 2016 v 16:47 | Perla |  Short Tales
Téma: Teen Wolf/ The Vampire Diaries
Pár: Lydia + Stefan
Obsah: Smrť Allison otriasla všetkými. No Lydiu to bolí ešte vždy. Veď Allison jej bola ako sestra a o život prišla pri záchrane toho jej.
Ranená, obviňujúc samu seba odchádza preč za vzdialenými príbeuznými do Mystic Falls. Cesty tam sú ale nevyspitateľné a noc je nebezpečná. Dokáže sa Lydia dostať do mestečka v poriadku? Môže si ju nejaký záhadný vrah vybrať za cieľ?
Poznámka autora: Stretnutie Stefana a Lydie. Ako prebehne a čo všetko sa stane? Príde banshee na to, že sa ocitla v dome upíra?

Part II.

Pomaly sa ku mne otočil aj s tanierom v ruke. Pery mal roztiahnuté v úsmeve, ktorý bol rovnaký, aký mala tá palacinka vytvorený zo šľahačky.
Neisto som k nemu vošla do jednej miestnosti a s prižmúrenými očami som ho sledovala. Čakala som aspoň na záblesk spomienky, ak nič neprichádzalo.
"No tak, nehryziem," zažartoval, ale keď to dopovedal, zvláštne nakrčil čelo. V sekunde sa otočil, položil moje palacinky na stôl a venoval sa len a len svojej pripečenej palacinke.
"Do čerta!" zanadával a bezmocne si vzdychol.
Vôbec sa tej spáleniny nemohol zbaviť. Nad tým som sa len v tichosti zachechtala a podišla už istejšie k nemu. Vzala som mu tú panvicu z rúk, vypla sporák a prešla k umývadlu.
Bez problémov som sa toho nepodarku zbavila, panvicu opláchla a mohla sa pokračovať v príprave.
"Nikdy nenechaj robiť chlapa to, čo vie iba žena," neodpustila som si a pozrela na bruneta.
"Ďakujem," povedal ticho. "Chcel som ti pripraviť raňajky..."
"Hej... to mi došlo," pritakala som so stisnutými perami. "Len nechápem prečo. Ani sa nepoznáme a ja netuším, ako som sa tu ocitla. Neviem ani, kto si," priznala som.
"Našiel som ťa v noci," vychrlil okamžite. "Tvoj taxík mal asi nehodu. Bola si poranená a zakrvavená. Vzal som ťa ku mne domov a vyzliekol z teba tie špinavé šaty, aby som ťa mohol uložiť do postele. Dúfam, že sa nehneváš..."
"Nie, to nie!" zarazila som ho okamžite a snažila sa spomenúť si na tú nehodu.
Nič neprichádzalo. Ani jeden jediný záblesk, akurát tak bolesť hlavy. Pravdepodobne som upadla do bezvedomia. To bolo jediné vysvetlenie.
"Ďakujem za záchranu," vystrela som k nemu ruku. "Som Lydia Martin," predstavila som sa.
"Rado sa stalo," potriasli sme si. "Stefan Salvatore."
"Nepredpokladám, že si okrem mňa zachránil aj moje veci..."
"A vieš, že áno? Nechal som ich v aute, keďže som mal čo robiť s tebou," objasnil prosto, na čo som len prikývla.
Na druhý tanier som naukladala ďalšie palacinky, pokúsila sa vytvoriť z tej šľahačky tiež nejaký úsmev a položila to na stôk. V tichosti sme raňajkovali, sem tam sme si vymenili pohľad, no nič viac. Moja myseľ aj tak pátrala po spomienkach na minulú noc. Na to, čo sa stalo a prečo si an to nepamätám.
Vtom mi však došla jedna vec. Nič som nikomu nepovedala a nikto nevie, čo so mnou je. Moja teta sa o mňa určite bojí.
"Do šľaka," hlesla som a Stefan spozornel.
"Čo sa deje?"
"Kde je môj mobil? Ja.. musím si zavolať. Nikto neviem, kde som. Moja... moja teta sa o mňa určite bojí.
Brunet stisol pery a pozrel na mňa.
"Pravdepodobne si myslí, že ťa uniesli alebo si mŕtva," povedal so všetkou vážnosťou, až mi skoro zabehlo.
"Ako prosím?!" vytreštila som na neho oči. "M-mŕtva?!"
"Rovnako ako tvoj taxikár," dodal. "Toho niečo zabilo. Tebe sa to ale vyhlo."
Odrazu ma akosi rozbolela hlava. Nebola to obyčajná bolesť, ktorá by mohla zmiznúť, ale pálčivá prudká bolesť, kvôli ktorej som sa bála, že sa mi rozskočí hlava. Odtiahla som sa od stola a snažila sa nadýchnuť. Nebolo to jednoduché a čím viac som sa snažila dýchať, tým viac som cítila stupňujúce napätie a nutkanie kričať, aj keď som nevedela, prečo. Je niekto v nebezpečenstve? Hrozí niekomu smrť?
"Lydia," ozval sa ku mne Stefan. "Si v poriadku? Lydia?" Hneď sa dal do pohybu a už ku mne smeroval s pohárom vody. Ja som sa od neho ale odtiahla a postavila sa na nohy.
"Nie," dostala som zo seba nakoniec a potláčala krik do úzadia. Ak by som ho spustila, hrozilo by, že na mňa zavolá políciu, ak nie rovno psychiatriu.
"Lydia! Dusíš sa!" Nedal sa len tak odbiť a už ma chytal, aby mi pomohol.
Nemal to robiť. Ak by ma nechytil, možno by som sa udržala an uzde. Avšak on si jednoducho nedal povedať. Ako inak.
V sekunde, keď ma chytil, vybuchla som. Prudko som sa vystrela a svojou pravou silou ho od seba odhodila. Pritom som nechala voľný priestor vreskotu, ktorý chcel ísť tiež von. Konečne som pocítila uvoľnenie od toho, čo ma chcelo premôcť. Stefana však zastavila až stena. Zviezol sa na zem a s vytreštenými očami na mňa pozeral.
Bolesť hlavy vystriedala úľava. A nevedomosť zas poznanie. Všetko, čo bolo doteraz rozmazané a odrazu stalo čistým a jasným. Poznanie pravdy... zatočila sa mi hlava a padla som skoro na zem, nebyť Stefana, ktorý bol rýchly a chytil ma. Až príliš rýchly.
"Držím ťa," vydýchol potichu a privinul si ma na hruď.
Ja som ale nevládala prehovoriť. Bola som vyšťavená a zároveň akási apatická voči všetkému, na čo by som mala reagovať. Všetko, čo sa ku mne vrátilo... to temno, beznádej a smrť toho taxikára... bolo toho na mňa veľa. Najhoršie na tom ale bolo, že všetko sa vracalo k jednej osobe a ja som ho pred očami videla. Tú tvár zabijaka.
Tvár upíra.
Nevedela som, koľko času prešlo a ako dlho sme len tak so Stefanom sedeli na zemi v objatí, no nezaujímalo ma to. Jediné, čo bolo podstatné bol ten pocit bezpečia, ktorý mi dával. Avšak po istom čase sa môj mozog začal vracať do normálu a záblesky z noci sa konečne prestali vynárať. Namiesto nich nastúpili otázky.
Ako je možné, že sa ma Stefan nezľakol? Veď som ho predsa odrovnala, nie? Buď je teda blázon alebo... alebo vie niečo, o čom sa nezmienil.
Aby som na sebe nedala badať strach, pokojne som sa postavila a trochu sa od neho vzdialila predstierajúc, že si idem po vodu. Brunet nenamietal, vlastne... akosi príliš mlčal. Nemal by niečo povedať? Aspoň sa ma opýtať či som šialená? Či mu to je jedno?
"Prečo sa ma jednoducho neopýtaš to, čo chceš vedieť?" ozvalo sa odrazu spoza mňa, tak blízko, až mi srdce na sekundu zamrelo. Prudko som sa otočila a hľadela do tváre muža, ktorého som ani nepoznala.
"Nebojíš... nebojíš sa ma..." odhodlala som sa nakoniec prehovoriť. Stefan sa nado mnou len jemne usmial a prikývol. Veď to ani nebola otázka.
"Prečo?" prižmúrila som oči. Čo také mohol tento chlap zažiť, aby som pre neho nebola zvláštnosťou?
"Nie si nebezpečná," pokrčil ramenami. "Nie tak, ako upíri, ktorí sú v meste," dodal okamžite, nad čím som len spozornela, pretože mu preskočil hlas. Niečo skrýval. Nech hovoril ako chcel, niečo mi tajil. Niečo, čo rozhodne nemohlo byť dobré. Aspoň som si to myslela.
"A....?" dvihla som k nemu zrak. "Čo ešte? Nemôže to byť všetko, Stefan. Prosím, povedz mi pravdu," položila som mu dlaň na hruď a dúfala, že niečo vycítim. No bolo to horšie, než som myslela. Zmysly sa mi napli a ja som hneď zložila ruku k telu. Zároveň som o pár krokov odstúpila, nakoľko sa mi zatočila hlava.
"Preboha," hlesla som s poznaním. Toľko temna, toľko prázdnoty... bolo to, akoby v ňom bola samotná smrť. A očividne to nebolo len zdanie...
"Aj ty si upír," šepla som trasľavým hlasom. Nevedela som či utekať alebo nie. Malo by to nejaký zmysel? Aj tak si ma predsa môže jednoducho nájsť, tak čo?
"Aj ja?" nerozumel. "Poznáš aj iných upírov?"
"Nie," pokrútila som hlavou. "Len toho jedného, ktorý..." preglgla som žlč, "zabil môjho taxikára a skoro aj mňa. No nebol si to ty, ty si ma len našiel." Snažila som sa spomenúť si na všetky detaily, no tie boli ešte stále v nedohľadne.
"Iný upír? Kto?" stisol pery Stefan a pozrel na mňa. Ja som len pokrčila plecami. Akoby som to len mohla vedieť?!
"Asi myslí mňa," vyrušil nás niekto odrazu, ale skôr, ako som sa mohla nazdať, ležal Stefan na druhej konci izby. Mňa okamžite pevne zovrel a otočil sa so mnou k Stefanovi.
"Nabudúce nesiahaj na niečo, čo nie je tvoje, braček," žmurkol na neho a už nás nebolo. Jeho brat ma uniesol.

PREDCHÁDZAJÚCA/ NASLEDUJÚCA
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama