Memories ► 1/3

2. prosince 2015 v 18:25 | Perla |  Short Tales
Téma: Teen Wolf/ The Vampire Diaries
Pár: Lydia + Stefan
Obsah: Smrť Allison otriasla všetkými. No Lydiu to bolí ešte vždy. Veď Allison jej bola ako sestra a o život prišla pri záchrane toho jej.
Ranená, obviňujúc samu seba odchádza preč za vzdialenými príbeuznými do Mystic Falls. Cesty tam sú ale nevyspitateľné a noc je nebezpečná. Dokáže sa Lydia dostať do mestečka v poriadku? Môže si ju nejaký záhadný vrah vybrať za cieľ?
Poznámka autora: Tak a po dlhej dobe ďalšia moja prácička z Wishlistu. Písala som si ju najprv na papier, takže to trvalo, kým som sa dokopala prepísať to. :D No nakoniec aj k tomu prišlo. :D Ale vedela som, že ju musím urobiť, nakoľko mám rozrobené jedno video s podobným začiatkom a možno aj celkovým dejom. Kedy ale bude... nik nevie. :D
Táto poviedka nie je pre nikoho iného než pre moju skvelú Forsaken*Crescent. :)

Part I.


Bola som grogy z toľkých hodín strávených v aute, no plánovala som ostať pri vedomí celý čas. Chcela som sa dívať na cestu. Keď som bola v lietadle, prespala som celý let. A čakala som, že z letiska to bude len chvíľa, nie hotové peklo.
Taxikár, ktorý ma mal doviesť do cieľa, nebol veľmi výrečný, čo mi ani neprekážalo, keďže ja som na tom bola podobne. Silu prehovoriť som v sebe akosi nenašla.
Slová už neboli dôležité. Ani tie totiž nedokázalo vyjadriť to, čo cítilo moje srdce. Bol to smútok, to áno, no zároveň aj zúfalstvo a kopec ďalších emócií, ktoré som už dlho necítila. Bolo vôbec možné cítiť toľko vecí naraz? Alebo šlo o banshee prekliatie, ktoré som musela niesť?
"O chvíľu sme tam, slečna," prehodil smerom ku mne taxikár, no naďalej pozorne sledoval cestu. Úplne nezaujatý dianím navôkol sledoval cestu, akoby na ňu malo každú chvíľu niečo vyskočiť.
"Dobré. Skvelé," prikývla som a aspoň úkosom na neho pozrela. Černoch, s prenikavými hnedými očami, naozaj vyzeral vystrašenejšie každý meter bližšie k mestu. Mala by som sa báť niečoho aj ja? Alebo len nerád šoféruje po tme?
Po chvíli jazdy sme prešli tabuľku s názvom: Vitajte v Mystic Falls, a vydali sme sa po neosvetlenej hlavnej ceste. Do akého zapadákova som sa to dostala?
"Vitajte v Mystic Falls," povedal taxikár a po prvý raz sa na mňa pozrel v spätnom zrkadle. "Dúfam, že sa vám tu bude páčiť," preglgol. "...alebo že tu aspoň neprídete k úrazu..." dodal a ja som hneď spozornela.
"Ako prosím?" prižmúrila som oči. "Čo ste to povedali?" naklonila som sa k nemu a chcela sa pýtať ďalej.
Niečo mi v tom ale zabránilo, pretože vo chvíli, keď som otvorila ústa, niečo narazila do auta. Podľa nárazu som usúdila, že to bolo niečo veľké, a podľa toho zlého známeho pocitu mi hneď došlo, že aj nebezpečné.
Taxikár prudko dupol na brzdu, aby sme neskončili niekde v priekope a mňa hodilo dopredu.
"Čo... čo to bolo?" hlesla som a odhrnula si vlasy z tváre. Srdce mi začalo biť ako o závod a nepríjemný pocit len narastal. Toto rozhodne nebolo nič, čo by sa obišlo bez následkov.
"Neviem," vydýchol prestrašene muž a začal sa obzerať v tme, či niečo neuvidí. "Vydržte tu," dodal a otvoril dvere, aby vyšiel do noci.
"Nie," zasipela som a načiahla sa po ňom, ale bolo neskoro. Odišiel do noci a mňa tam nechal samú. Napospas všetkému, čo ku mne mohlo kedykoľvek prísť a jednoducho ma vyhodiť von.
"Do čerta!" zakliala som, keď do mňa znova niečo udrelo.
Prečo som sa tak bála? A čoho vlastne? Uniesol ma staroveký líščí duch, tak čoho sa tak veľmi bojím? Čo mi už len nejaké zviera môže urobiť?
Vystrčila som hlavu z dverí, no v tej chvíli niečo padlo na kapotu auta. Teda... niekto... aspoň to vyzeralo ako telo.
Behom sekundy som vyskočila z auta, ale výkriky sa mi nepodarilo zadržať, aj keď som chcela. Pohľad na mŕtvolu človeka mi síce nebol úplne cudzí, ale vždy ma vedel dostať do kolien.
"Ó môj bože, ó môj bože..." šepkala som približujúc sa k nemu. Videla som jeho hnedé oči vyvrátené dohora, roztrhaný krk a zakrvavené telo. Určite zomrel rýchlo.
Bolo to tu. Znova som predvídala smrť, ktorá došla k naplneniu. Nevinný človek prišiel o život, pretože som nedokázala čítať medzi riadkami. Znova. Tak prečo môj pocit, že niekto zomrie, ešte vždy neustúpil?
"Mala si ostať v aute, maličká," ozvalo sa odniekiaľ zblízka, ba dokonca by som prisahala, že tá osoba mi to zašepkala do ucha. Avšak keď som sa strhla, nikoho som nevidela. Vôbec žiaden náznak, že to, čo som počula, sa naozaj stalo.
"Zmätená, však?" Znova ten hlas, tento krát už mal aj tvár. Stačilo sa nasmerovať k prednej časti auta, kde ležal mŕtvy taxikár. Vedľa neho postávala osoba, zahalená celá v čiernom. Od čiernych nohavíc, cez čierne tričko až po čiernu koženku. Aj vlasy mal tmavé. Jediné, čo vyčnievalo z toho všetkého, boli jeho oči, ktoré boli svetlé.
"Preboha," šepla som vystrašene, keď mi oči spočinuli na jeho brade, celej od krvi. To nebolo dobré. Práve naopak. Ocitla som sa vo veľkej kaši.
"Nie, pre neho nie," pokrútil hlavou. "Nie kvôli nemu som taký. Za toto môže žena..." pustil sa do vysvetľovania, zatiaľ čo ja som pred ním stála bez pohnutia. V hlave som si prehrávala všetky možnosti, ktorých ale nebolo veľa.
"Čo si zač?" odhodlala som sa po chvíli prehovoriť, aj keď som netušila, či to bolo múdre.
"Prečo ťa to trápi?!" oboril sa na mňa naštvane. "Prečo je toto jediná otázka, ktorá trápi každého?!"
Mala som byť vystrašená. Mala som utekať ako o život a nezastavovať sa. No ja, jediné, čo som urobila, bolo asi to, že som ostala stáť na mieste ako prikovaná a hľadela som na muža pred sebou, ktorý vyzeral, že toho aj veľa vypil.
"Chcem vedieť, proti komu stojím," odvetila som po chvíli neisto. Muž predo mnou sa zasmial a na chvíľu vyzeral normálne. Ale len vyzeral. Určite nebol normálny.
"Som upír, srdiečko," prehodil nenútene. "Som tvoja nočná mora."
Na sekundu som zadržala dych a môj mozog sa to snažil spracovať. Bolo to ale náročné, keďže takú odpoveď som nečakala. Existujú aj upíri? Ak áno, čo ma čaká nabudúce? Vlastne... dožijem sa niečoho ďalšieho?
"Ty... ty sa ma nebojíš?" prižmúril oči.
"Bojím," priznala som. "Nie som predsa blázon! Ale... nemusíš to urobiť," nabádala som ho, pričom on sa len znova zasmial.
"Si zlatá," usmial sa a podišiel bližšie ku mne. Ja som na mieste stuhla, nedokázala som sa pohnúť. "Pripomínaš mi ju," hovoril, ako sa tak pohrával s prameňom mojich vlasov.
"Vyzerala podobne... až na tie vlasy," vzdychol si a odstúpil. "Bude ťa škoda."
Zuby sa mu znova predĺžili a oči ešte viac počerneli. Mne dych zamrzol v hrdle a moje nohy oťaželi.
Keď sa na mňa vrhol, bolelo to len chvíľu. Potom sa ma ujala čierňava, ktorú som už tak dobre poznala...


***

Nikdy som nevidela svetlo na konci tunela. Toľkokrát som už skoro zomrela, no na konci ma nič nečakalo. Rovnako ako teraz. Znamenalo to teda, že nie som mŕtva?
Pálčivá bolesť, ktorá mi vystreľovala do celého tela ma uisťovala, že ešte stále žijem. Netušila som síce, čo sa so mnou deje a prečo sa cítim, ako by ma prešiel kamión.
Pomaly som sa pomrvila a sykla od bolesti. Prudko som otvorila oči, no hneď ich aj privrela, pretože toľké svetlo mi naozaj škodilo. Čo ma však zarážalo viac bol fakt, že som vonkoncom netušila, kde som sa ocitla.
Opatrne som sa posadila na cudzej posteli a poobzerala sa navôkol. Nič som v miestnosti nerozpoznávala. Rozhodne to nebola moja nová izba. Kde som sa to, do čerta, ocitla?
Ako náhle som sa chcela postaviť, uvedomila som či, že ma niekto vyzliekol. Musel. Na sebe som mala len pánsku košeľu a spodné prádlo. Netušila som, ako sa to na mňa dostalo, alebo skôr... kým.
Nakoniec sa mi podarilo presvedčiť nohy, aby sa postavili z postele a začali sa hýbať. V tichosti som sa prešla po izbe, poobzerala si to tam a posunula sa bližšie k dverám, ktoré boli pootvorené a smerovalo niekam dole. Pravdepodobne mierili na chodbu nejakého poschodia. Tento dom totiž nevyzeral, že by mal len jedno poschodie.
Zbehnúť dole mi zabralo len chvíľu, avšak nájsť východ už také ľahké nebolo. Kam som sa len pozrela, všade som videla ďalšiu chodbu a nové dvere. Vybrať si cestu v tom labyrinte bolo nemysliteľné.
Asi po desiatich minútach blúdenia som sa ocitla pred kuchyňou, odkiaľ ku mne doliehal nielen zvuk, ale aj príjemná vôňa. Niekto očividne varil raňajky. A že to voňalo dobre!
Opatrne, len očkom som nakukla dovnútra a môj pohľad okamžite spočinul na mužovi, ktorý stál otočený ku mne chrbtom a práve dával z panvice dole palacinku. Hneď na to pokračoval ďalšou a vyzeral pritom uvoľnene. Nijako mi nepripadal ako vrah alebo únosca.
"Poď si vziať tanier skôr, než to vychladne," ozval sa ku mne brunet a ja som na mieste zamrzla. Ako je možné, že ma počul? Veď som nevydala ani hláska! Alebo hej?



***
Dúfam, že sa prvá časť páčila azanecháte komentáre. Ak chcete aj vy nejakú poviedku s vašim obľúbeným párom, neváhajte a napíšte---> TU
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Forsaken*Crescent Forsaken*Crescent | 4. prosince 2015 v 19:58 | Reagovat

Já znovu nemám slov...
Po poměrně náročném týdnu si konečně ukradnu několik minut pro sebe, zastavím se zde, natěšená na druhou část Shadow Preachers, a co nevidím - svou vysněnou povídku s Lydií a Stefanem! Skutečně, mám pocit, že se moje radost ani nedá vyjádřit vyťukáváním do klávesnice!
Pokud jsem si kdy myslela, že už tvé úvodky snad nemohou být preciznější, právě jsem zjistila, že ty pořád postupuješ vpřed! Přesně takto jsem si to představovala - tu barevnou kompozici, ducha textu pod názvem... Za obrázek tedy jednoznačně 11/10 ☆ !
Musím říct, že v samotném příběhu mi udělala velkou radost především ich forma. Nemůžu si pomoct, většina příběhů psaná z první osoby mi jednoduše připadá jakási... osobnější? Možná se v budoucnu přeorientuji ^^
Za celkový děj musím dát dokonce 12/10 ☆. Podezírám tě, drahoušku, že jsi mi nějakým způsobem nakoukla do hlavy - je to na 100% podle obrazu příběhu, co jsem si před pár měsíci v posteli vykouzlila. Damonův "proslov", Stefanova nenucenost... Čirá dokonalost.
Moc se těším na další díl a běžím si přečíst II. kapitolu SP. ( Jen doufám, že tady na blogu nemají maximální počet znaků - snad se sem můj kilometrový komentář vejde celý. )
Nezbývá mi nic jiného, než ti poděkovat. Cením si toho, že se upřímně zajímáš o své čtenáře.
Jen tak dál!
~ FC. ♥

2 Perla Perla | Web | 4. prosince 2015 v 22:38 | Reagovat

[1]: Som veľmi rada, že som ťa potešila. :) Dlho som to mala napísané, teda... minimálne túto 1.časť, ale dokopať s k prepisovaniu bolo náročné. Tak som rada, že to takto vyšlo. :)
Ďakujeeeeem neskutočne za všetky slová, úvodka sa mi zdá len priemerná, no aj tak ďakujem, veľa to pre mňa znamená. :)
Či som nakukla do hlavy alebo sa naše predstavy jednoducho úplne zhodujú... ťažko povedať. :D :P Každopádne som zvedavá, čo povieš na pokračovanie, či sa bude vyvýjať tak, ako si si to predstavovala. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama