Penitence

24. ledna 2015 v 18:48 | Perla |  Short Tales
Téma: The Vampire Diaries/ The Originals
Pár: Caroline + Klaus
Obsah: Každý človek má priateľov, o ktorých sa môže oprieť, keď ich potrebuje. Každý má niekoho, na kom mu záleží viac než na čomkoľvek inom na svete. A presne to si myslela aj Caroline.
Upírka žila naivne v predstave, že má priateľov, ktorí ju podržia a budú za ňou stáť. Lenže takto to nie je. Stačilo jedno slovo o Klausovi Mikaelsonovi a každý sa otočil iným smerom.
Preto upírka, zronená a zároveň konečne šťastná odišla z Mystic Falls. Ale nie všetko je vždy také ružové, ako sa zdá. Výčitky si vás nájdu všade. Pred nimi sa nemôžete schovať.
Poznámka autora: Ako som písala na fb, tak táto poviedka už má svoj vek a prišlo mi ľúto len tak zahodiť. Aj vo worde som mala totiž poznačené špeciálne venovanie. Mala byť pre Nikisek, nakoľko ona ma už veeeľmi dávno prosila o nejakú Klaroline vec. :)



Hľadela som na neho cez celú miestnosť a pocity sa vo mne nebezpečne miešali. Pohľad na jeho dokonalosť ma odrovnával aj po takejto dobe a úsmev, ktorý nahodil hneď, ako ma zbadal... keby som to nebola ja, určite by som padla na kolená.
No nebol to jeho vzhľad, čo ma na ňom očarilo. A milota to nebola tiež. Tou totiž nikdy nevynikal.
Čo za to mohlo? Kládla som si nejedenkrát otázku a snažila sa odpovedať si na ňu. Aj keď odpovedi som sa nikdy nedočkala. No tú som ani nepotrebovala. Bolo mi jasné, teda... aspoň z časti som vedela, o čo tu vlastne ide.
Bol osamelý. Vždycky. Nikdy nenašiel nikoho, komu by na ňom záležalo rovnako, ako jemu na druhých. A práve to bol dôvod, že sa tváril, že mu je ukradnutý celý svet. Ale aj cez to všetko sa mu to podarilo. A zamiloval sa.
Do mňa. Do osoby, ktorá sa mu snažila pomôcť, aj keď si to niekedy nezaslúžil. Aj keď mi ublížil, nebolelo to mňa. On bol ten, ktorý trpel najväčšmi.
To zraňovalo mňa. Chcel si odo mňa držať odstup. Tváril sa, ako dokáže všetko zvládať sám, ale jediné, čo tým docielil bolo to, že mu to prerástlo cez hlavu. Vtedy som musela zasiahnuť ja. Nenechať ho, nech si ublíži. Musela som ho viesť. Pomôcť mu. Aj keď samu to nepáčilo a nebolo mu to najmilšie.
Zhlboka som sa nadýchla a urobila prvý krok dopredu. Cítila som jeho pohľad na sebe, avšak kráčala som s mierne sklonenou hlavou, pretože som mu nedokázala pozrieť do očí. Aspoň zatiaľ nie. Namiesto toho som hľadela na svoje ruky, ktoré sa mi triasli. Tak, ako som si ešte včera bola všetkým istá, som teraz pochybovala o všetkom, čo som chcela urobiť.
Bolo to nesprávne a zlé. No ja som už nebola dobrá. Už som nemala čo stratiť, len získať. Nemala som nič. Ani mamu, ani otca, ba dokonca aj priatelia sa mi otočili chrbtom, keď sa dozvedeli, čo som spravila.
Bolo toho viac ako dosť a potrebovala som na to zabudnúť. Začať odznova, na inom mieste, s inými ľuďmi... a radšej aj s inými problémami. A presne to bolo to, čo mi tento muž ponúkal.
Ponúkal mi seba. A na oplátku žiadal tak málo. Žiadal niečo, čo som mu už tak dávno dala, aj keď som to nepriznala. Žiadal to, čo už vlastne mal.
Chcel moju lásku.
Postavila som sa pred neho a konečne, po tej nekonečne dlhej dobe, som k nemu dvihla zrak a on sa ešte väčšmi usmial. Dokonca... všimla som si, ako sa mu v oku zaligotala slza. Pri tom pohľade som musela až zatajiť dych. Nikdy som niečo také nevidela.
"Milujem ťa, Caroline," usmial sa na mňa a pohladil ma po líci.
Ja som sa neubránila slze tiež.
"Aj ja ťa milujem, Klaus."
"A navždy budem," prisľúbili sme si pred oltárom obaja naraz.
Všetci začali tlieskať a mne bolo akosi všetko ukradnuté. Jediné, na čom mi záležalo bolo to, aby slová, ktoré sme obaja vyslovili... aby sme ich boli schopní dodržať. O to predsa v manželstve ide najväčšmi. No nie?

Vtom sa ku mne odniekiaľ doniesol psí brechot a prudko som sa strhla. Vytrieštila som pred seba oči a behom sekundy si uvedomila, že to bol len sen a nič z toho nebola realita.
Našťastie. Už len tá predstava bola hrozná, až som sa musela otriasť.
Posadila som sa na posteli a pozorne sa poobhliadala okolo seba. Všade bola tma a môj zrak nedokázal rozoznávať všetko tak, ako by mal, no aj cez to som sa snažila vidieť čo najviac. Postavila som sa a prešla k oknu, ktoré som nepatrne otvorila, pretože vonku bola zima. A dosť veľká, ak vezmem v úvahu, aký bol mesiac.
Avšak nech som hľadela do diaľky akokoľvek silno, nič som tam nevidela. Keď vtom som začula nejaký pohyb v dome. Okamžite som ustúpila od okna a otočila sa k dverám. Na kľučke sa ocitla čiasi ruka a jasne som počula, ako ju niekto stisol, aby čo najtichšie otvoril dvere.
Aby som nevykríkla, pritlačila som si ruku na ústa, aj keď mi krv stuhla v žilách. Zmeravela som a ostala stáť na mieste, kým tá osoba neotvorila dvere viac a ja som jej nevidela do tváre.
Bola však prílišná tma, aby som dokázala identifikovať tú osobu z takej diaľky. Jediné, čo som videla bol muž, zahalený tieňom, a s úsmevom na perách. Jeho biele zuby sa však v sekunde predĺžili a usmial sa na mňa ešte viac.
"Sladké sny, láska," hlesol smerom ku mne a mne až vtedy došlo, kto to je.
"Klaus?" hlesla som takmer nečujne a adrenalín sa mi začal valiť do tela. Neváhala som ani na sekundu a začala cúvať dozadu, aj keď mi to bolo na nič. Bol predsa rýchlejší a chytil ma skôr, než by som mohla ujsť.
"Len malý kúsok," pošepol mi do ucha a potom už som len cítila jeho zuby, ako si razia cestu k mojej krvi. Nedokázala som s ním bojovať. Nebola som natoľko silná, aby som mohla.
"Nie!" zvreskla som a to bolo posledné, čo som mohla urobiť skôr, než sa mi celý svet pred očami rozmazal.

Prudko som sa nadýchla a otvorila oči. No Klausa som nevidela nikde okolo seba. Hneď som si nahmatala krk v nádeji, že sa dočkám vysvetlenia, ale žiadne známky po jeho tesákoch tam neboli. Čo sa to so mnou, do čerta, deje?!
Dvihla som hlavu a začala sa obhliadať navôkol seba. Bola som v našom dome v New Orleans. Ale nemala som ani najmenšie poňatie, ako som sa tam dostala. Kde sme boli naposledy?
"Klaus?" skríkla som do prázdna, pretože ticho, ktoré všade vládlo bolo desivé. Viac ako len desivé. Všetko naokolo mňa vyzeralo ako vystrihnuté z nejakého zlého hororu.
"Klaus tu nie je, Caroline," ozval sa niekto spoza mňa.
Prudko som sa otočila a vytrieštila oči na osobu oproti mne. Ako sa tu mohol ocitnúť? Nemal byť predsa v Mystic Falls?
"Tyler?" šepla som a o krok ustúpila. "Čo... čo tu robíš?"
"Čo asi? Chcem ťa zabiť, láska," zapriadol medovým hlasom, snažiac sa napodobiť Klausa na konci.
"Ale... to predsa.. to nemôže byť pravda!" krútila som hlavou. "Prečo by... o čo ti ide?"
"Mne?" pokrčil ramenami. "Ja som tu len, aby som pomohol ostatným," žiarivo sa na mňa usmial a urobil krok dopredu.
"Ostatným?" zopakovala som po ňom zarazene. Avšak skôr, než by mi mohol niečo vysvetliť som pochopila, čo tým myslel.
Spoza neho sa ku mne priblížila Bonnie. Moja najlepšia kamarátka od detstva, s ktorou som mala vzťah, ako s nikým iným.
"Bonnie?" vytrieštila som na ňu oči, ale odpoveďou mi bol len jej pohŕdavý pohľad.
"Vieš, koľkých ľudí zabil?!" prehovorila po chvíli a mala čo robiť, aby vyzerala pokojne. "Vieš, koľkí by ešte dnes žili, ak by ho nebolo?!"
Nesúhlasne som pokrútila hlavou a bojovne vystrčila bradu. "Prosím ťa, Bonnie, nechaj ma ti to vysvetliť," vystrela som k nej ruku, ale v sekunde som zvreskla, pretože mi ju pomocou kúzla vykrútila.
"Prestaň!" zvreskla som bolestivo.
"Zabil moju tetu!" doliezal ku mne zvuk ďalšej mojej kamarátky. Ale nech som sa chcela akokoľvek otočiť, nevidela som ju. "A zabil aj mňa! John musel zomrieť, aby som mohla žiť! Zabil aj Isobel! Každého, na kom mi čo i len trochu záležalo, Caroline!" vrieskala po mne obviňujúco.
Až keď som si ako tak napravila ruku a postavila sa, ukázala sa tam aj ona. Ak by sa dalo pohľadom zabíjať, rozhodne by už bolo po mne.
"No tak počkať!" ohradila som razantne. "A čo Damon?! On nikoho nezabil? Alebo to dokážeš prehliadať, pretože je to on?" žiadala som odpoveď. "V čom je Klaus horší než on?! No?" Tento raz som to bola ja, kto kládol otázky. A donútili ju na chvíľu sa zastaviť.
"Prečo ma do všetkého zaťahuješ, blondie?!" pohoršene po mne zazeral upír opierajúci sa o jeden zo stĺpov. "Nezabil som nikoho pre moje sebecké chúťky. Teda... nie úmyselne ako Klaus zabil polovicu Eleninej rodiny."
"Čo po mne vlastne chcete?!" Slzy sa mi tlačili do očí.
Všetci moji priatelia a proti mne otočili. Vytvorili halucinácie, ktoré ma privádzali k šialenstvu. Vytvorili svet, v ktorom som bola ja tou zlou. A ktorá musela všetko prežívať.
"Chceme ťa zabiť, nie je to jasné?" prehovoril niekto s takým hnevom v hlase, až som stuhla na mieste, neschopná sa otočiť. Hoci som dobre vedela, že tá osoba stojí za mnou.
Preglgla som žlč a vystrela sa. Nechala som slzám voľný priechod a odvážila sa otočiť. A než som zazrela tie oči, ktoré ma vždy dokázali upokojiť, ktoré mi sľubovali, že mi neublížia, mala som dýku v hrudi, bez možnosti záchrany.
"Stefan," zachrapčala som skôr, než sa mi z úst začala valiť krv. "Prečo..." nerozumela som tomu. Nebol predsa on vždy ten, kto sa zastával zlých ľudí? Kto v nich videl dobro cez všetko, čo urobili? Nemal mi pomôcť? Naozaj to takto skončí?

"Nie! Prosím!" vykríkla som poslednýkrát.
"Caroline, láska, no tak, som pri tebe," pocítila som čiesi ruky na svojom páse a trhla som sa. Prebudila som sa do tmavej noci, kde len vedľa mňa na stolíku svietila lampa.
Dezorientovane som sa poobzerala navôkol a snažila sa prísť na to, čo sa so mnou deje.
"Klaus?" šepla som slabo a nedokázala sa ubrániť slzám, ktoré mi začali tiecť po lícach.
"Nie, neplač, prosím," hlesol šokovane. "Rozprávaj sa so mnou. Povedz mi, čo sa deje," vyzvedal nežne a zároveň ľútostivo. Akoby mi chcel pomôcť, no nemohol.
"Ja..." preglgla som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. "Sníva sa mi, alebo si skutočný?" vyhŕkla som netušiac, čo je pravda a čo nie. Všetko mi to doteraz prišlo tak reálne, až neviem, či niečo vôbec bolo.
"Som najskutočnejší, aký len môžem byť," zasmial sa a privinul si ma k sebe.
Teplo, ktoré z neho vyžarovalo ma dokázalo upokojiť, aj keď slzy neutíchali. Láska, ktorú som z neho cítila mi dodávala silu bojovať so snami.
"Povedz mi, čo sa ti snívalo," žiadal ma potichu a ja som cítila jeho pery pri mojom uchu.
"Ja... moji priatelia... oni.... chceli ma zabiť," začala som a potom to už išlo samo. Zdôverila som sa upírovi so všetkým, čo ma trápilo. Povedala som mu aj o našej snovej svadbe, ako mu to pristalo, ale nezatajila som pred ním ani to, že ma zabil. Bola som príliš roztrasená na to, aby som mlčala, pretože netušila som, čo z toho sa stalo a čo bolo vymyslené.
"Nikdy by som ti neublížil, láska," pozrel mi vážne do očí.
"Ja... ja viem," zavzlykala som. "Ale bolo to také... skutočné. Akoby sa to stalo, keď som ešte žila v Mystic Falls," vyzradila som mu. "No na tom už nezáleží. Nikomu odtiaľ na mne už nezáleží. Pohŕdajú mnou."
"Odkedy sa Caroline tak rýchlo vzdáva?" zasmial sa sám pre seba, na čo som ho lakťom drgla do rebier.
"Čo? Naozaj tomu nechápem. Ak si niečo urobila, niečo, čo sa druhým nepáčilo, vždy si im ukázala svoju druhú tvár, nie? Tak prečo nie teraz?" pokrčil plecami uvažujúc.
"Ako?" zaujímalo ma.
"Čo keby sme si urobili prázdniny?" pošepol mi do ucha a pošteklil ma. "Napríklad v Mystic Falls."

***

Viem, že mnohých vás text trocha zmiatol, ja sama som sa strácala v tom, kedy sa jej niečo sníva a nie, ale ak by som to oddelila iným písmom, hneď by vám došlo, že to všetko je len sen, nie? A takto to tam malo trocha toho napätia, aspoň dúfam, že malo. :)
Táto poviedka je špeciálne pre Nikisek, nepamätám sa, kedy mi o ňu písala, ale potom som ju nemohla nájsť a priznám sa, že neviem či by som sa dnes odhodlala k tomu, aby som ju dopísala. Preto som rada, že bola v celku. :)
Snáď sa aspoň niekomu páčil ten taký psycho nádych. :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 24. ledna 2015 v 19:05 | Reagovat

No... Klaroline už ide mimo mňa, ale prečítala som si. V prvom rade musím pochváliť tú úvodku. Je brutálna. Priznávam, trochu si ma doplietla s tými snami a realitou, ale inak v pohode :D
Ja osobne si nedokážem predstaviť, že by som sa teraz vrhla do písania nejakej Klaroline. Už nikdy :D A v zásobách asi tiež nič už nevyhrabem na tento pár :D

2 Perla Perla | Web | 24. ledna 2015 v 19:21 | Reagovat

[1]: Ďakujem za pochvalu. Poviem to asi takto, že tá úvodka a obsah sú na tom asi to jediné, s čím som ja osobne viac ako spokojná. :-D
A jop no... s tým som mala ja sama problém a stratila som sa v tom, keď som to po sebe na rýchlo čítala, aby som vedela, o čom napísať obsah.
A čo sa týka zásobných príbehov... príšla som na to, že mám ešte jednu jednorázovku s Klaroline, ale tá nie je dokončená a pochybujem, že ju dokončím. Dalo by sa povedať, že ide o taký spin-off k tejto jednorázovke. :-D  :-D

3 Maťuš Maťuš | 24. ledna 2015 v 19:50 | Reagovat

Je to úžasné. Ako ostatné poviedky.. :D Priznám sa, že najprv som nechápavo pozerala a čítala to asi 3x, kým som to nepochopila :D Ale tak či tak to bolo naozaj super. :D

4 lal@ lal@ | 25. ledna 2015 v 20:53 | Reagovat

Tak to je vážne psycho... :D a teraz povedz, že ešte stále sníva a picne ma :D:D ale inak zaujímavé... mne osobne sa stále ako-tak Klaroline páči (prosím, neukameňujte ma :D)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama