Out of Hell

18. ledna 2015 v 20:54 | Perla |  Jednorázovky
Téma: vlastná tvorba
Obsah: Život je krutý a nevyspytateľný. Človek sa márne spolieha na spravodlivosť a ľudské práva, stále sa nájde niekto, komu sa ich podarí obísť. A v dnešnom svete je to čoraz častejšie.
Kradnutie detí nie je ničím zvláštne pre žiadnu krajinu a rodičia, ktorí prichádzajú o svoje deti... to v niektorých oblastiach nedá spávať nejednému otcovi. Nikdy totiž nevie, či ten ďalší, kto príde o svoj najväčší poklad, nebude náhodou on.
Život Melanie bol jedna veľká pohroma. Ako päťročnú ju vytrhli z matkiných rúk, ktorá o ňu bojovala ako len mohla a odvtedy prešlo už dvanásť rokov. O nikom z rodiny nikdy nepočula a ani sa s nikým nevidela. Jediné, čo pozná, je život v bolesti a slzách. No aj cez ne musí byť silná, aby bola schopná prežiť ďalší deň.
No má jej príbeh šťastný koniec? Môže unesené dieťa raz uzrieť svetlo, keď sa na ňu z každej strany valia mračná?
"Bolesť, nemôžem sa nadýchnuť
Bolesť, čo mi zastaví srdce
Bolesť, čo neutícha
Prvým nádychom
Prvým bitím srdca
Bolesť už viac necítim."








Plač. Tie hlasité náreky, ktoré ešte naberali na sile vďaka štyrom obrovským stenám, v ktorých obklopení sa ocitla.
Slzy. Rinúce sa jej po tvári ako niagarské vodopády, ktoré nedokázala zastaviť, aj keď by tak veľmi chcela. No na to by musela cítiť menšiu bolesť. Aj keď vedela, že o chvíľu to príde.
Nádych a výdych. Základné slová, ktoré si opakovala stále donekonečna a nielen teraz. Každý deň, každú hodinu a každú minútu samú seba musela presviedčať, aby dýchala. Alebo aby sa o to aspoň pokúsila. Možno nechcela, ale nemala na výber. A jej pľúca vždy nasali vzduch zmiešaný s cigaretovým dymom, ktorý ju ničil rýchlejšie ako on.
"No tak! Spolupracuj!" začula ho tesne za sebou a cítila jeho mentolový dych na svojom krku. Hlas mal hlboký a naštvaný. Chcel sex, no ona sa bránila. Tak ako vždy. Nemala predsa nič iné, za čo by bojovala. Len seba. A preto sa bránila zo všetkých síl.
"Nie!" zavzlykala a už cítila, ako jej pritlačil hlavu do vankúša. Na sekundu pocítila nedostatok vzduchu, ale o sekundu už mohla znova dýchať. Muž, ktorý ju mal tak v obľube si obmotal jej vlasy okolo ruky a prudko ju za ne potiahol. Zasipela od návalu bolesti, ktorá jej vystreľovala prudko do mozgu, a nezmohla sa ani na slovo, pretože o sekundu ho už v sebe cítila.
Bol neľútostný. Vždy dostal to, čo chcel. Bez ohľadu na to, ako sa deti bránili. A ani ona nebola výnimkou. Avšak keď videla, ako trpeli niektoré iné deti, nemohla tomu len tak prihliadať. Nemali predsa ani desať! Tak prečo im títo ľudia tak ničili životy?
Nevyrovnala sa s tým, to rozhodne nie. Chcela svoj starý život viac ako čokoľvek iné na svete, ale nevedela, že to sa nestane. Bolo jej nad slnko jasné, že to všetko je len spomienkou, krásnou ilúziou a toto... toto je jediné, čoho sa dočká. Preplakaných dní a prebdených nocí.
Netušila, kedy to skončilo, ale jediné, čo cítila bola voľnosť. Voľnosť jej rúk a následne aj nôh, ktoré doteraz mala priviazané k posteli. Aby sa nemohla hýbať a ubrániť sa, samozrejme. Zbabelec jeden! Bál sa, že ho porazí žena!
Opatrne sa posadila a rýchlo na seba hodila len takú jemnú košieľku, ktorá bola všetkých, čo mala. Nič viac jej totiž v tomto "domove" nebolo pridelené. No... dalo sa to nazvať domovom?
To určite nie.
Vždy, keď ako malá počula ten názov, vybavila si pred očami veľký dom, v ktorom bude veľa detí, ktorým zomreli rodičia a budú sa o ne starať dobré tety, ktoré z nich budú vychovávať budúcich géniov sveta. Avšak netušila, že polovica z tých domovov funguje inač. Na inom princípe. Nevedela, že by sa jej niekedy mohlo prihodiť niečo také.
Postavila sa a bez slova vyšla z izby. Hľadela pred seba, cez uslzené oči rozoznávala obrysy obrazov na stenách, ale všetko to robila mechanicky. Jej myseľ totiž nedokázala pracovať normálne a sama poriadne nevedela či o to má vôbec záujem. Pravdepodobne nie.
Vošla do jednej z mnohých izieb, prešla okolo niektorých, čo tam len tak bezducho sedeli a zamierila do sprchy. Potrebovala na sebe cítiť vodu a chcela sa zbaviť jeho dotykov. Musela sa ich zbaviť. Ináč hrozilo, že sa pred všetkými zrúti! Čo by si o nej ale pomysleli tí najmenší? Ak sa zrúti sedemnásť ročné dievča, čo majú robiť oni?
Bola ich oporou. Vždy, keď sa niečo stalo, keď im niekto ublížil, ona ich vzala k sebe a nahradila ich mamu. Vyobjímala ich, tuho si každého jedného privinula na hruď, dala božtek do vlasov a večer potajomky uložila do postele. A oni ju mali radi. Videli v nej nádej. Nedokázala by im ublížiť tým, že by to vzdala. Radšej sa zatne a bude bojovať až do konca!
Pustila na seba horúcu sprchu a zaklonila hlavu, aby jej zmáčala tvár. Kvapky ju štípali na lícach, tiekli jej po hrudi na celé telo a ona cítila, že žije. Bolelo to, no v porovnaní s tým, čo jej tu robili bola táto bolesť príjemná. Bola iná a zároveň taká omamná.
Človek by povedal, že bolesť je niečo, čo nikto nechce zažiť. Avšak niekedy je bolesť to jediné, čo nás dokáže udržať na žive. Aj William Shakespeare raz povedal: "Sú bolesti, v ktorých človek iba sám si môže pomôcť, a silné srdce sa chce iba na svoju silu spoľahnúť."
Nemýlil sa. Mal pravdu v každom jednom slove, ktoré povedal. Človek nemôže dôverovať nikomu. Ani tým, ktorým by mal. Ak by mohol, ona by rozhodne neskončila na tomto tmavom mieste, preč od rodičov, ktorých naposledy videla pred dvanástimi rokmi. Ak by na nich nespomínala každý deň od tej chvíle, pravdepodobne by si ich ani nepamätala. A nemala by žiaden svetlý bod, o ktorý by sa mohla oprieť.
"Mel?" zaklopal niekto na dvere. Ten tenký hlások by rozoznala aj na míle ďaleko. Rýchlo vypla vodu, zabalila sa do uteráka a prešla k dverám, aby ich otvorila. Dovnútra pomaly vošla čiernovláska, ktorá mohla mať nanajvýš sedem rokov, aj to sa dalo badať len vďaka niektorým mliečnym zúbkom, ktoré si už povedali, že vypadnú.
"Ahoj, pokladík," usmiala sa na ňu aj keď sa jej slzy tisli do očí. Pohladila ju jemne po krásnych ružových líčkach, ktoré mala vyštípané od zimy a vyhodila si ju do náruče.
"Si mokrá," zasmiala sa, ale nechala sa odniesť až na svoju posteľ, kde ju Melanie položila.
"To ľudia bývajú, keď vyjdú zo sprchy," pripustila, tváriac sa veselšie ako obyčajne. A pritom jej duša bola zničená. Spustošená, rozbitá a roztrhaná na tie najmenšie kúsočky, aké sa len dalo. Ale kvôli Diane sa na to rozhodla nemyslieť. Nechcela, aby vedela, že sa niečo deje. Nie, kým ju môže ochrániť.
"Kde si doteraz bola? Zmeškala si obed," vyvalila na ňu svoje nádherné oči, ktoré boli modrejšie ako ten najmodrejší oceán a čakala na odpoveď. Tá ale neprichádzala, pretože Melanie nebola schopná vymyslieť si dôveryhodnú lož tak rýchlo.
"Mala som veľa práce," zaklamala, aj keď v podstate to nebola až taká veľká lož. Mala prácu. Ak nechcela, aby si to odnieslo nejaké z mladších detí. "A čo ty? Čo dobré si dnes spapkala?" spýtala sa milo a sladko. Aspoň Dianka na nej nič nespozorovala. To bolo dobré znamenie.
"Mali sme buchty!" vyhŕkla s úsmevom. "S lekvárom!" dodala na ozrejmenie.
Melanie sa len usmiala a utrela ju na líci. Na tom sa zasmiali obe. A schuti.
"Tak preto si všade špinavá, všakže?" dotkla sa jej nošteka, ktorý bol ako špendlíček. Pomaly sa postavila a prešla k svojmu "šatníku" z ktorého vybrala spodné pradlo a nejaké rifle, ktoré boli síce viac ako dosť potrhané, ale aj tak boli tým najteplejším, čo mala. Nové veci dostala vždy len vtedy, keď prišiel nejaký záujemca o dieťa, v jej prípade adolescenta. Ale o ňu záujem nemali, predsa len sa každým dňom čoraz viac blíži dospelosti. A to znamená aj menej peňazí. Pre narkomanom, ktorí tu chodili by bola len záťažou. A to takou, za ktorú by nič nemali a ktorá by ich nezaujímala. Takí mali radšej malé deti, najlepšie tie, čo nemali ani rok.
"Nie som! Umývala som sa! Ako si ma to naučila," vyrušilo ju dievčatko a smutne na ňu pozrelo. "Alebo sa neviem umyť?" zapochybovalo a rýchle sa snažila nájsť si nejaké zrkadlo, aby sa v ňom mohla vidieť.
Brunetka si na seba natiahla tričko, ktoré nedokázalo zakryť modriny na rukách a ani cucfleky na krku. Tí, ktorí ju napádali si veľmi radi značkovali územie. No nemohla s tým nič robiť. Musela to len pretrpieť.
"Samozrejme, že vieš, srdiečko," naširoko sa usmiala. "Len som ťa skúšala, vieš?" veľavýznamne na ňu pozrela. "Nikdy o sebe totiž nesmieš pochybovať. Ak si niečo zaumieniš, musíš za tým ísť hlava nehlava. Aj keď ti ostatní budú hovoriť, že je to nemožné, dobre?"
"Dobre," prikývla okamžite maličká.
"Sľúbiš mi to?" kontrolovala jej bruneta a nastavila malíček, ktorého sa dievčatko hneď chytilo.
"Sľubujem ti," povedala pekne s vážnym pohľadom v očiach. Ten pohľad Lauru vyviedol z miery a chvíľu netušila či Diana náhodou nerozumela dvojzmyslu jej preslovu. Ale veď to predsa nie je možné, nie? Je to iba dieťa.
Náhle sa ale otvorili dvere a v nich stála vysoká, štíhla žena, o ktorej by si nikto určite nepomyslel, aká veľká mrcha môže byť. Ale pravdou bol opak.
"Diana, tak tu si," vydýchla si a prehrabla si čierne dokonalé vlasy. "Poď tu. Dole sú ľudia, ktorí sa s tebou chcú zoznámiť," oznámila chladne a čakala na dieťa.
Ono len svojimi očkami pozrelo na Melanie a čakalo, čo urobí ona. A že urobila. V sekunde vyskočila na nohy a zakryla ju svojím štíhlym telom.
"Prečo práve ju?" spýtala sa. "Nie je tu dosť iných detí?"
"Nestaraj sa o ňu," zmrazila ju pohľadom "sociálna" pracovníčka. "Vyžiadali si presne ju, budú ju mať. Pusti ju."
"Nie!" vyhŕkla a sama poriadne nevedela, odkiaľ sa v jej hlase nabralo toľké odhodlanie. Vedela, že práve hladí štrkáča, ale bolo jej to ukradnuté. Nenechá Dianu len tak.
"Čo si to povedala?" pozdvihla dobré tvarované obočie. "Okamžite ustúp, ak nechceš, aby sa niekomu niečo stalo," zasipela na ňu slizko ako had.
Brunetka sa začala triasť, ale nemohla uhnúť. To malé tmavovlasé srdiečko bolo všetko, čo tu mala. Bola ako jej sestrička, ktorú nikdy nemala. Nie. Bola ako jej dieťa.
"Mel, to je dobré," ozvalo sa dievčatko spoza nej, ktoré zosadlo z postele a prešlo k nim. "Možno budú milí," rozmýšľala a v očkách jej horeli zvedavé ohníčky. Chcela skúsiť šťastie, ale Melanie sa nedokázala zmieriť s predstavou, že by si ju niekto vzal. Čo ak to budú nejakí narkomani? Ako dlho bude trvať, než polícia nájde jej mŕtve telíčko niekde v chladničke?
"Nechcem ťa stratiť, maličká," hlesla a tuho si ju k sebe privinula. Tento raz už nedokázala zadržať nával sĺz.
"Nestratíš," zašepkalo jej dievčatko. "Budem tu," povedala a keď sa od nej odtiahla, dotkla sa miesta, kde mala Melanie srdce. "Dobre?"
"Samozrejme," usmiala sa aj cez slzy.
"Tak poďme!" dupla si čiernovláska nohou a čakala, kým k nej Diana vystrie ruku. A potom zmizli vo víre ľudí, ktorí sa prechádzali po dome. Detí tu predsa bolo viac ako dosť. Neraz to Melanie pripadalo ako nejaký obchod s deťmi. Supermarket, kde stačí prísť, ukázať na niektoré z nich a kúpiť si ho. S tým, že nakoniec sú to oni, kto je ziskový.

"Ako ste to mohli dopustiť!" vrieskala z plných pľúc a slzy ju štípali na tvári. Nebola schopná normálne uvažovať, nedokázala premýšľať, všetko bolo také čierne odrazu.
"Ako sa opovažuješ takto so mnou hovoriť!" zrúkol po nej mužský hlas a jediné, čo cítila bola jeho ruky na jej líci, čo spôsobilo, že sa jej podlomili nohy a ona spadla na zem.
Rana ju štípala, ale tá bolesť bola len fyzická. Bola ničím v porovnaní s jej psychickou bolesťou, ktorá sa usadila v jej vnútri hneď vo chvíli, čo zbadala, ako si ten muž berie Dianu preč. Vyzeral dobre zabezpečený, ošatený, ale prečo by chcel dieťa? A od týchto ľudí? Určite nie zo žiadnych dobrých úmyslov! V pokoji to môže byť pedofil a čo chvíľa môže jej slniečku ublížiť.
Vždycky si vravela, ako je možné, že za ňu rodičia nebojovala. Uvažovala, prečo sa o ňu nikto nebil, prečo po nej nepátrali. Bola ich láska k nej slabá? Alebo sa jej chceli zbaviť?
Avšak bolesť, ktorú cítila za stratou Diany... bola ako tá, ktorú by mal cítiť každý rodič. A toľká bolesť nepustí, kým človek neurobí aj to posledné, aby vyhral.
"Vstávaj a okamžite si daj odchod!" vrátil ju do reality muž, ktorý do nej ešte kopol na dôraz svojich slov.
Melanie nabrala do pľúc vzduch a silno sa zaprela, aby mala ešte silu postaviť sa. Hoci vedela, že ak chce urobiť to, čo musí, musí v sebe objaviť ešte oveľa viac tej sily. Bude ju potrebovať všetko.
Bez slova odišla a prešla do haly. Cez okno videla všetko, čo sa odohrávalo vonku. A jasne videla svoju únikovú cestu. No na to potrebovala nejaké zbrane. Samozrejme, niečo, čo zastaví ľudí v tom, aby ju chytili. Avšak... kde niečo také nájde?
Rýchlo vybehla do izby, ktorú zdieľala ešte s ďalšími štyrmi deťmi, teraz už len tromi, a prešla k svojej posteli. Posadila sa na ňu a pozorne sa začala okolo seba obhliadať tak, aby našla niečo, čo by jej mohlo pomôcť. Hocičo.
A podarilo sa. Naradostene sa postavila a schytila do ruky svietnik, ktorý mal na konci ostrý špic. Schovala si ho dozadu nohavíc a mohla ísť. Aj tak sa musí ešte dostať do stajní. Ináč nemá ani najmenšiu šancu na útek.
Vždycky bola nenápadná. Všetci ju prehliadali, skoro nikto ju nechcel a keď sa už niekto taký našiel, netrvalo dlho a keď sa jej nasýtil, poslal ju späť s tým, že nie je spokojný. Bola pokazený tovar, ktorý sa ale nedalo recyklovať. A tak sa rozhodli využívať ju na ranči.
Opatrne, čo najviac nepozorovane sa vykradla zozadu do stajní ku koňom, kde práve nikto nebol, pretože väčšina "usilovných" robotníkov si dávala po výdatnej večeri šlofíka. Veď prečo by sa starali o tie zvieratá?
Prešla k čiernemu koňovi, o ktorého sa starala, keď bola menši a na ktorom sa naučila jazdiť.
"Ahoj, Queen," usmiala sa na kobylu a pohladila ju po hrive. Kôň len s radosťou poskočil a otiahol sa tak, aby sa k nemu mohla dostať.
"Si pripravená na menšiu jazdu? Ak sa to podarí, budeme obe slobodné," zašeptala tak, aby to počula len ona a nikto iný. Bolo to ich tajomstvo.
Behom čo najkratšej chvíle ju stihla prichystať a už na ňu chcela aj vysadnúť.
"Čo sa to tu deje?!" skríkol tlustý a oplzlý muž a nie veľmi prívetivo na ňu zazeral.
"Nestarajte sa!" okríkla ho a vysadla na Queen. Pevne sa ujala oprát a spoza nohavíc vytiahla svoju zbraň, ak by šlo do tuhého.
"Uhnite mi z cesty!" oborila sa na muža a ten nemal na výber, pretože kôň rozhodne nemal v pláne zastaviť sa pred ním.
Melanie vybehla zo stajní a čo najrýchlejšie uháňala k hlavnej bráne, ktorá nebola nejako veľmi zabezpečená. Veď prečo by aj mala? Mal to byť predsa letný tábor pre deti, nie väzenie!
"Pozor! Poplach! Ušlo dieťa na koňovi!" vrieskal niekto do rozhlasu a všetci sa dali okamžite do pohybu.
Bruneta nevnímala nič, len rýchlosť a vietor vo vlasoch. Uháňala vpred osudu čo najviac len mohla, ale zároveň počula, ako si za ňou už muži nabíjajú svoje zbrane a štartujú auta. Rozpútala veľkú naháňačku.
"No tak, Queen! My to dáme!" chlácholila koňa, ktorý sa zľakol hneď, ako zaznel prvý výstrel, avšak Mel to hneď strhla do lesa, aby mala väčšiu šancu na únik.
Netušila, ako dlho takto unikala a bolo jej to ukradnuté, avšak nikdy sa jej už nepodarilo zahliadnuť žiadne z ich aút. Až vo chvíli, keď začula výstrel, pravdepodobne z brokovnice, a Queen hlasno zaerdžala od ľaku. Postavila sa na dve a Melanie, keďže to nečakala, z nej spadla.
"Queen! Pokoj, maličká!" chlácholila ju, ale bolo jej to na nič. Ušla a nechala ju samú v lese, boh vie kde.
Všade bola zima a Melanie cítila, ako jej omŕzajú ruky aj nohy, ale nemohla sa zastaviť. Povedala si, že to dokáže a dostane sa z toho. Urobí to pre Dianu. Musí to dokázať. Nemôže sa sebecky poddať prostrediu, aj keď ju to tak lákalo.
Po hodine, kedy sa vonku úplne zotmelo a ona nedokázala vidieť ani na svoj nos, sa potkýnala o všetko, čo mala pod nohami. Cítila valiacu sa krv z jej kolien, odreté lakte a v bruchu jej škvŕkalo. Pery mala vyschnuté, vlasy nalepené na čele a každý ďalší nádych sa pre ňu stával častým.
Konečne pochopila, prečo im vždycky vraveli, že pokus o útek nemá cenu. Pretože oni to nemajú ani najmenšiu prežiť.
"Nie!" zvreskla odrazu, keď sa jej zem stratila spod nôh a ona padala dole strmým kopcom. P všetko sa odierala, na tele sa jej tvorili nové rany a nebola schopná tomu zabrániť. Až vo chvíli, keď pristála na niečom tvrdom a studenom. Na betóne.
Avšak to bolo jedno. Na ničom už nezáležalo, pretože ona nemala sily na to, aby sa pozviechala. Musela sa zmieriť s osudom a aj s jej prehrou. Musela pochopiť, že Dianu už nikdy neuvidí a nezachráni. Kto vie, čo v domove povedia, keď ju nájdu mŕtvu. Že bola sprostá? Alebo len psychicky zaostalá? Dozvedia sa o nej niekedy jej pravý rodičia?
Oči sa jej samovoľne zatvárali a Melanie sa tomu nebránila. Tento raz už nie. Vedela, čo príde a očakávala to. Smrť môže byť predsa aj vykúpenie, nie?
Avšak.. čo ju čaká, ak namiesto bieleho svetla na konci tunela zbadala žlté svetlo na čiernom BMW?

***


Toto dielo je reakciou na drabble a následné zhliadnutie videa, ktoré som videla vďaka Trishi. Jej drabble si môžete prečítať---> TU.
Je to možno náročnejšie a pre väčšinu to bude tabu, ale toto nie je vymyslené. Takéto veci sa dejú vo svete čoraz častejšie, avšak ľudia sú takí, že to vedia dobre ututlať.
A preto, ak sa chcete viac dozvedieť, prečítajte si, čo napísala Trish. Naozaj vás to chytí za srdce.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 18. ledna 2015 v 21:09 | Reagovat

Ach... čo ti na to napísať? Krásne si to napísala, aj keď téma je taká, aká je. Tá posledná veta bola perfektná. Akosi ti k tomu nemám vážne čo napísať viac. Aj "obálka" sa ti podarila. Podľa názvu som hneď vedela, že po rozkliknutí celého článku tam nájdem video práve s touto pesničkou.

2 Kate Kate | Web | 19. ledna 2015 v 15:27 | Reagovat

Páni. Nejsem si jistá, že dokážu vyjádřit svoje pocity. I kdyby... asi bych to nedokázala jako ty v téhle povídce... Můžu ti říct, že tohle tvoje dílko ve mně nechalo stopu. Odjakživa jsem proti věcem jako jsou tyhle, protože to je prostě něco nehorázně hnusného - ať už jde o lidi nebo třeba i o zvířata. Nebudu tu psát dlouhé slohy, jediné, co chci doopravdy říct je, že v téhle povídce vidím něco jako naději, protože pokud se věci, jako tohle nebudou přecházet mávnutím ruky, můžou se změnit.

3 Perla Perla | Web | 21. ledna 2015 v 16:13 | Reagovat

[1]: Ďakujem veľmi pekne. Prvé, čo som pri tomto príbehu vedela, aký bude záver. Ten som plánovala už od začiatku, len dostať sa k nemu bol menší boj so slovami. :-)

[2]: Áno, život je naozaj krutý a toto je už svinstvo, čo sa niekde deje. A nielen v zahraničí, aj u nás. Je to naozaj smutné a prekáža mi, ako nad tým len každý mávne rukou či privrie oči. Ako by sa im páčilo, ak by šlo o ich deti?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama