Petrova I. Story of my life- Prológ + 1.časť

4. dubna 2014 v 17:31 | Perla |  Petrova I. Story of my life
Téma: The vampire diaries/ The Originals
Pár: Elijah + Katherine + Klaus
Obsah: Katarina Petrova. Každý ju pozná ako mrchu, ktorá sa ide za svojím a je ochotná dostať to za každú cenu.
No aká bola predtým, než sa stala upírom? Aký bol jej život v Anglicku? Kto sa vlastne skrýva pod maskou ľadovej kráľovnej?
Poznámka autora: Poviedka napísaná dávnejšie dozadu, niekedy keď išla ešte len tretia séria.


Prológ

Zatratenie

Bulgaria, 1490
Vedela som, že to o chvíľu príde. Cítila som to v kostiach. O chvíľu uzrie svetlo sveta môj prvý potomok.
No čo sa stane, keď sa narodí?
Zoberú mi ho. Bez akýchkoľvek výčitiek mi ho zoberú a zbavia sa ho.
Vtom sa miestnosťou ozval strašný výkrik. V ďalšej chvíli som si ale uvedomila, že to ja som kričala.
Telom mi prešla strašná bolesť, ktorá vychádzala z môjho lona. Bola to tá najstrašnejšia bolesť, akú som kedy cítila. No to bol len začiatok.
Všetci ku mne pribehli a začali niečo rozprávať.
Začalo sa to. Tá chvíľa prišla. Dieťatko sa pýta na svet.
"Teraz budeš tlačiť, Katarina," prikázala mi mama.
Snažila som sa zhlboka dýchať a poslúchla ju. Zatlačila som. Strašne to bolelo a ja som sa neubránila ďalšiemu výkriku.
V tej chvíli som si želala, aby som nikdy neotehotnela. Aby som to nikdy nemusela podstupovať.
Telom mi prebehol ďalší šok a ja som zatlačila ako som len vládala. No aj tak to bolo málo.
"Ešte troška. Katarina, zatlač," podporovala ma mama, ktorá videla, aké muky prežívam.
Zvrieskla som a nadýchla sa. Dýchala som zhlboka a dala do toho všetky sily, ktoré som dokázala v sebe nazbierať.
Do izby vošla jedna z našich slúžok a doniesla uteráky. Ani na mňa nepozrela a odišla preč.
Zatlačila som. A potom znova. A vtom...
Miestnosťou sa ozval detský plač. Je po všetkom. Je to za mnou.
Vydýchla som si a sledovala, ako mama berie dieťatko do rúk.
"Je to dievčatko," usmiala sa na mňa.
Oči mi zaplavili slzy. "Dievčatko?" overovala som si s nádejou.
Pohľad na ňu bol krásny.
"Prosím, matka, nechaj ma pozrieť sa na ňu," požiadala som a aj cez všetku bolesť, ktorú som ešte cítila, som sa po ňu naťahovala. Matka mi ju už šla podať, no vtom ju ale zastavil rozkazujúci hlas.
"Žena, nerob to!"
Obzrela som sa a vo dverách stál môj otec.
Tvár plná rozhorčenia nad činom, ktorý chcela moja matka vykonať. Nič iné sa z jeho tváre nedalo vyčítať. Žiadna radosť, súcit... nič. Akoby to ani nebol môj otec.
"Čo si to chcela urobiť?!" dodal a pýtal si dieťa.
Matka sa postavila a kráčala s ňou k nemu. Opatrne mu ju podala do rúk. Slzy mi začali tiecť.
"Dovoľte mi si ju aspoň podržať... prosím, aspoň raz. Len raz," prosila sa a sledovala moju dcéru v náručí môjho otca.
Mala byť pri mne. Načahovala som sa, no on na mňa len s kamennou tvárou pozrel.
"Zabudni na to! Znesvätila si našu rodinu!" Zdvihol na mňa hlas, otočil sa a vyšiel s ňou z mojej izby.
"Nie! Otec, prosím, nie!" vykríkla som a už som chcela aj zísť z postele.
Slzy mi už voľne tiekli po lícach, no ja som chcela svoju dcéru viac ako čokoľvek iné. Matka ku mne pribehla a chytila ma, aby som sa nepostavila.
"Nie, Katarina. Je to tak pre ňu lepšie!" hovorila mi a snažila sa ma zadržať.
"Nie!" kričala som aj naďalej.
"Je to pre ňu lepšie!" opakovala stále a objala ma.
Ja som len vzlykala a nevládala som klásť odpor.
"Nie, matka, prosím!" plakala som.
Objímala ma a pevne držala. "Nechaj ju ísť, Katarina."
"Mama, prosím..."
Počula som, ako sa aj mama rozplakala a ja som nemala silu. Zobrali mi ju.
To najdôležitejšie na tomto svete mi zobrali. Jediný dôvod, prečo ešte pre mňa život mal zmysel, mi práve zobrali.
Nadýchla som sa a slzy sa mi znova rinuli po tvári a nechceli sa zastaviť.
Prvá a posledná chvíľa, čo som videla svoju dcéru.


1. kapitola

Vyhnanec


Bulgaria, 1490, o pár dní neskôr
Poslednýkrát som sa obzrela za mojim rodným domom. Stále som videla pred očami celé moje detstvo, ktoré som tu strávila. Všetky tie dni, ktoré som tu veselo pobehovala.
Ale teraz som nevidela ani jedného človeka, ktorí sa so mnou išiel rozlúčiť.
Preglgla som a zatla sa. Nechcela som plakať. Aspoň nie pokým ma niekto môže vidieť.
Otočila som sa svojmu rodisku chrbtom a nasadla som na koňa. Odchádzala som z domova bez všetkého.
Predo mnou sa rozprestierala nová etapa môjho života. Bez všetkého a bez všetkých.
Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa do neznáma...

London 1490, o dva mesiace neskôr
Detský plač. Celou miestnosťou sa ozýval detský plač. Otvorila som oči a pred sebou som videla malé dieťa, ktoré ku mne naťahuje svoje chudulinké ručičky.
Zahľadela som sa jej do tváre a zbadala krásne čokoládové oči, ktoré boli odrazom mojich. Červeň v jej líčkach mi vyčarila na tvári úsmev a ja som sa zasmiala. Bola nádherná.
Zobrala som ju do svojho náručia a pochovala si ju. Ona mi chytila pár kučier do tých maličkých rúk a začala sa s nimi hrať. Keď pochopila, že keď ich pustí, poskočia a vrátia sa na svoje miesto, zasmiala sa zvonivým smiechom a ja s ňou. To, že som ju videla šťastnú, ma robilo šťastnou.
Vtom sa ale všetko zahalilo do temnoty a ja som už v rukách necítila nič...
Náhle som sa prebudila. Celá spotená a zadychčaná. Srdce mi bilo ako divé a v očiach som cítila slzy.
Rýchlo som zažmurkala, aby sa udržali vo vnútri a aby ani jedna neprenikla von.
Roztrasenou rukou som si odhrnula vlasy z tváre a postavila sa. Znova ten sen. Hrozný sen, ktorý ma máta a nedopraje mi ani jednu noc pokojne spať.
Prešla som k dverám a všimla si, že na malom stolíku mám nejaký papier. Opatrne som ho zobrala a roztvorila ho. Začala som čítať.
Lord Niklaus Vás týmto srdečne pozýva na oslavu svojich narodenín.
Oslava sa koná na jeho panstve vo večerných hodinách.
Dnes.

Ešte hodnú chvíľu moje oči kĺzali stále dookola po tej pozvánke. Otočila som to na druhú stranu a tam bolo už len obyčajne napísané:
Teším sa, kedy konečne spoznám ženu, ktorá sa zaslúžila o priazeň môjho dobrého kamaráta.
Lord Niklaus

Na tvári sa mi vyčaril úsmev a pritisla som si to k srdcu. Po dlhej dobe som mala pocit, že sa niečo začína meniť.
Ale možno je to len tým, že som bola v správnej chvíli na správnom mieste. Síce, nebola to až taká svetlá chvíľa.
Zavrela som oči a znova som na ňu začala spomínať...
Slnko krásne svietilo na oblohe, akoby sa vysmievalo môjmu utrpeniu. Konečne som prišla do Londýna. Po tom všetkom, čím som si na ceste sem prešla, konečne som tu.
Zosadla som z koňa a chytila ho za uzdu. Všetci okoloidúci na mňa vyvaľovali oči. Sprvu som nerozumela, čo je na mne také zvláštne, no potom mi to prišlo na myseľ.
Všetky ženy, ktoré tadiaľto chodili boli správne ustrojené a krásne upravené. Ani jedna nebola v blízkosti koňa.
Sklonila som hlavu, zakryla si ju kapucňou aby ma bolo čo najmenej vidieť.
Akosi som ale zabudla dávať pozor na všetko. Toto bolo veľkomesto, nie ako to, odkiaľ som pochádzala.
Cez cestu prechádzal nejaký jazdec rýchlo na koni a skoro narazil do môjho koňa, ktorý sa splašil a mňa odhodilo preč. Rovno do mláky.
Jazdec okamžite zastavil a zosadol zo svojho krásneho koňa. Podišiel ku mne a pomohol mi vstať.
"Prepáčte, slečna, veľmi sa ospravedlňujem..."
Dala som si dole kapucňu a rukou si utrela líce, na ktorom som mala trocha blata.
Muž vytrieštil oči. Akoby zamrzol a nebol schopný vydať ani jedno jediné slovo. Ihneď na to ale pokrútil hlavou a snažil sa nezízať na mňa.
Prišlo mi to veľmi zvláštne, od cudzinca, ktorého som v živote nevidela. "Prepáčte, poznáme sa?" spýtala som sa milo a usmiala sa.
On len pokrútil hlavou.
"Nie, slečna. No dúfam, že sa spoznáme." Pozrel na moje šaty. "Ak dovolíte, je mojou povinnosťou kúpiť dáme nové šaty. Ako náhradu za to, čo som vám urobil," trval na svojom.
Jemne som sa usmiala. "To je od vás milé. Ďakujem, pane."
Chytil ma za ruku a pobozkal mi ju. Potom sa mi zahľadel do očí. "Smiem byť taký smelý a spýtať sa, kde tu bývate?"
Odkašľala som si. "No...ehm... vlastne... som tu prvý deň. Pricestovala som zďaleka."
Chápavo na mňa pozrel, chytil uzdu môjho koňa, pritom stále držal svojho a niekam sa pomaly vybral.
"Poďte. Ideme vám niečo nájsť. Mám tu dobré známosti."
Spoločne sme vykročili naprieč ulicou a keď okolo nás niekto prešiel, hneď sa pozrel na mňa.
Do líc mi stúpla červeň a ja som sa snažila odvracať zrak.
Mesto bolo nádherné. Ten štýl budov som u nás nikdy nevidela. Nedokázala som popísať tú nádheru.
"Smiem sa spýtať, ako dlho ešte budeme kráčať? Priznám sa, po takej dlhej ceste som unavená."
Okamžite zastal. "Slečna, mali ste ma na to upozorniť už skôr."
Ovinul mi ruky okolo pása a vysadil ma na svojho koňa. "Pevne sa držte. O chvíľu budeme na mieste."
Vďačne som naňho pozrela a sledovala všetko, čo sa okolo mňa dialo. Prechádzali okolo nás dámy v najrozličnejších šatách. Ich móda bola nádherná a mne len padala sánka. Vlasy upravené do dlhých lokní a na nich klobúčiky. Šaty celkom jednoduché, no aj tak krásne. Vo väčšine ich zdobili nejaké výšivky a rôzne lemy.
"Tak a sme tu," Usmial sa a pomohol mi zísť z koňa.
Keď som sa zahľadela na dom predo mnou, vyzeral skoro tak prekrásne ako kedysi v Bulharsku ten môj.
"Prepáčte, ale myslím, že toto si nemôžem dovoliť. Prišla som sem... bez všetkého. Nemám žiadne peniaze," začala som vysvetľovať.
"To nevadí. Majiteľ tohto domu mi je dlžný láskavosť. Myslím, že to bude to najmenej, čo pre vás môžem urobiť." Usmial sa.
Nemala som slov. Všetky sa mi zrazu zdali byť príliš malé, aby som mohla vyjadriť vďaku tomuto mužovi.
"Môžem sa spýtať na vaše meno?" A žiarivo sa usmial.
"Katarina," odvetila som prívetivo. "A to vaše je...?" Zvedavo som čakala, čo odpovie.
"Trevor," predstavil sa.
Niekto otvoril pre nami dvere a už nebol čas na ďalšie otázky.

***
Viem, že je to len opis toho, čo sa vlastne stalo v 2x09, no aby som uviedla na pravú mieru odkiaľ sa poviedka začína, bolo to nevyhnutné. Snáď vás to neunudilo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dominique(Domča) Dominique(Domča) | E-mail | Web | 4. dubna 2014 v 19:19 | Reagovat

Konečně povídka, kterou mohu číst od začátku :D ;)
P.S. Nenudilo mě to vůbec :) Katherine mě baví ;)

2 Katherine Katherine | Web | 4. dubna 2014 v 21:14 | Reagovat

Začína to naozaj skvele. Moc sa teším na pokračovanie

3 Emily Emily | E-mail | Web | 5. dubna 2014 v 9:09 | Reagovat

Hneď sa mi to zapáčilo :3 Teším sa na pokračovanie :)

4 Nila Nila | Web | 5. dubna 2014 v 13:04 | Reagovat

Je to krásně napsané :)
Ten Trailer je smutný :(
Jinak je to krásně napsané a těším se an další kapitolku!
Trevor je krásné jméno :D

5 Janča Janča | 5. dubna 2014 v 14:19 | Reagovat

Krásné! Mám ráda Katarininu minulost a rozhodně mě to nebude nudit! ;) Těším se na další díly!

6 tessi tessi | 5. dubna 2014 v 20:52 | Reagovat

mě to teda nendilo :) myslím že to bylo hezké zaspmínání na kataríninu minulost

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama