Posledný nádych

6. července 2013 v 8:00 | Perla |  My Creation
Téma: Niečo z mojej dielne, čo nemá žiaden súvis s TVD.
Poznámka autora: Text som písala ja, báseň zas kamarátka.Je to síce jednorázovka, no aj tak dúfam, že sa aspoň niekomu bude páčiť.


Podišla som až ku kraju.
Pozrela som dole, aby som lepšie videla tie neskrotné vlny, ktoré narážali na útes. More penilo a vtáky nado mnou lietali a nevydali ani hláska, ako by vedeli, že o chvíľu sa to skončí.
Poslednýkrát sa pozriem na západ slnka. Na tie krásne oranžovo-červené lúče, ktoré farbia more do krásnych farieb, cez oranžovú miestami červenú až do fialovej.
Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa uchovať si v hlave spomienku na tú slanú vodu, ktorú som cítila. Na vlhkosť, ktorá mi prenikala až do pórov.
Vzdychla som si a zahľadela sa hore. Je pravda, že keď niekto odíde z tohto sveta, pridá sa na oblohu? Alebo budem hniť v mori?
Na tom už teraz nezáleží. Dôležité je, že budem preč odtiaľto.
Všetko sa to zrútilo. Ako domček z karát. Už nemám nikoho, pre koho by som tu ostávala. Nemám rodinu, priateľov, dokonca ani zlatú rybku.
Je čas to skončiť. Ozve sa hlas v mojej hlave.
Otočím sa moru chrbtom, rozpažím ruky a po tvári sa mi skotúľajú dve slzy. Srdce mi začalo biť ako o preteky a v hlave mi hučala krv.
Úplne ma ovládol strach. Hruď mi klesala a dvíhala sa v nepravidelnom rytme .
Tak to utrpenie skonči! Kričal na mňa hlas.
Vynorili sa mi slová básne, ktorú som počula ako malá.

Tvár slnka nežne bozkala hladinu.
More dvíhalo sa z divého pocitu triumfu.
A deva malinká hlavu dvíhala k obzoru,
Každé oko skrývalo jednu slzu.

Smrť...
Ten pocit neznáma;
strachu;
oslobodenia.

Prečo žiť?
Prečo sa v živote utápať?
Je to tak.
Všetkému sa darilo zmiasť ma.

Zmätok je všade okolo mňa.
More k sebe ma volá
a ja som vztýčila vlajku
osudu napospas.

Vtedy som tým slovám nerozumela, ale dnes už presne viem, čo znamenajú. Zdá sa mi, že ma more naozaj volá. V tom hukote vĺn k môjmu srdcu dolieha hudba, čo ma napĺňa pokojom a sľubuje mi zabudnutie.
Znova som vydýchla. Vedela som, že je to už posledný výdych a preto som sa koncu už nebránila.
Oddala som sa vzduchu a na chvíľu som pocítila zmierenie. Gravitácia ma ťahala dole na skaly a ja som sa tomu nebránila.
Spadla som do vody a zavrela som oči. Navždy.
A tie dve horké slzy, ktoré dopadli na zem, boli to jediné, čo po mne ostalo.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Denda Denda | 7. července 2013 v 11:52 | Reagovat

Smutné ale krásne :'(

2 elena elena | 16. července 2013 v 0:06 | Reagovat

Moc pekne napsany.. Je to hodne smutny:/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama